NGO-izácia odporu

Proslulá indická aktivistka přibližuje četná, ne vždy úplně známá negativa působení neziskových organizací v rozvojových zemích.

To, čo sa chystám povedať, sa dá ľahko prekrútiť a považovať za obvinenie všetkých mimovládok (NGOs). Ale to nie je mojim cieľom. V kalných vodách falošných mimovládok, zriadených za účelom odčerpávania peňazí z grantov alebo kvôli daňovým úľavám, sú, samozrejme, aj mimovládky, ktoré robia hodnotnú prácu. Ale je dôležité pozrieť sa na fenomén mimovládnych organizácií v širšom politickom kontexte.

Arundhati Royová vede, resp. spoluorganizuje řadu rozvojových a lidskoprávních kampaní v chudých částech Indie. Foto Internet 

Napríklad v Indii nastal boom finančne podporovaných mimovládok na konci 80-tych a v 90-tych rokoch. Časovo sa to zhoduje s otvorením sa indického trhu neoliberalizmu. V tom čase indický štát, v súlade s požiadavkami štrukturálnych reforiem, sťahoval financie z oblastí fondu rozvoja vidieka, poľnohospodárstva, energetiky, dopravy a verejného zdravotníctva. Zároveň ako sa štát vzdal svojej tradičnej úlohy, do spomínaných oblastí vstúpili mimovládky. Rozdiel bol samozrejme v tom, že prostriedky, ktoré mali k dispozícii sú zlomkom skutočných škrtov vo verejných výdavkoch.

Väčšina veľkých finančne podporovaných mimovládok je financovaná a zastrešená agentúrami na pomoc a rozvoj, ktoré sú obratom dotované západnými vládami, Svetovou bankou, OSN a niektorými nadnárodnými korporáciami. Aj keď sa tieto organizácie od seba odlišujú, sú súčasťou tej istej voľne prepojenej politickej formácie, ktorá dohliada na neoliberálny projekt a v prvom rade požaduje podiel z vládnych výdavkov.

Prečo tieto agentúry financujú mimovládky? Je to len staromódna misionárska vášeň? Pocit viny? Je v tom viac. Mimovládky vytvárajú dojem, že zapĺňajú vákuum, ktoré vzniklo po stiahnutí sa štátu. A naozaj zapĺňajú, ale v materiálne bezvýznamnej miere. Ich skutočným prínosom je, že zmierňujú politický hnev a rozdeľujú pomoc, či dobročinnosť, ktorá by mala právom patriť ľuďom. Menia verejné povedomie. Z ľudí robia závislé obete a otupujú ostrie politického odporu. Mimovládky tvoria akýsi nárazník medzi vládou a verejnosťou. Medzi impériom a jeho občanmi. Stali sa z nich rozhodcovia, tlmočníci i facilitátori.

Z dlhodobého hľadiska sa mimovládky zodpovedajú svojim donorom, nie ľuďom, medzi ktorými pracujú. Sú čímsi, čo botanici nazývajú indikačným druhom. Akoby platilo, že čím väčšia devastácia spôsobená neoliberalizmom, tým mohutnejší nástup mimovládok. Nič to neilustruje výstižnejšie ako fenomén, keď sa USA pripravujú na inváziu a zároveň pripravujú mimovládky na následné upratovanie neporiadku. Na to, aby si tieto organizácie neohrozili vlastné financovanie a zároveň, aby im cudzie vlády umožnili pôsobiť na ich území, musia prezentovať svoju prácu veľmi plytkým spôsobom bez akéhokoľvek historického alebo politického kontextu. Teda nevhodného historického alebo politického kontextu.

Apolitické (a preto vlastne extrémne politické) tragické správy z chudobných krajín a vojnových zón robia v konečnom dôsledku z (tmavých) ľudí z týchto (tmavých) krajín patologicky vyzerajúce obete. Ďalší podvyživený Ind, ďalší hladujúci Etiópčan, ďalší afganský utečenecký tábor, ďalší zmrzačený Sudánec (...), ktorý potrebuje pomoc bieleho muža. Nevedomky posilňujú rasistické stereotypy a potvrdzujú úspechy, pohodlie a súcit (tvrdú lásku) západnej civilizácie. Sú svetskými misionármi moderného sveta.

Nakoniec, v menšom meradle ale o to zákernejšie, kapitál, ktorý majú mimovládky k dispozícii, hrá tú istú úlohu v alternatívnej politike ako špekulatívny kapitál, ktorý plynie dnu a von z ekonomík chudobných krajín. Začína diktovať agendu. Konfrontáciu mení na vyjednávanie. Depolitizuje odpor. Mieša sa do lokálnych ľudových hnutí, ktoré boli tradične sebestačné. Mimovládky majú prostriedky, aby zamestnali lokálnych ľudí, ktorí by inak boli aktívni v hnutiach odporu, ale momentálne majú pocit, že robia niečo s okamžitým účinkom, kreatívne dobré (a zároveň si tým zarábajú).

Skutočný politický odpor neposkytuje takéto skratky. NGO-izácia predstavuje hrozbu tým, že mení odpor na ušľachtilý, rozumný, platený osemhodinový džob. A zopár výhod navyše. Skutočný odpor má skutočné dôsledky. A žiaden plat.

Text vyšel původně anglicky na stránce Massalijn.nl, odkud se v překladech rozšířil na dlaší aktivistické weby. Zde publikovaná verze byla DR nabídnuta slovenskými autory píšícími na stránku Nezavisli.sk.

A co si myslíte vy? Diskuse (1 příspěvek)

Tomáš Tožička - Praha

VIPizace odporu Neděle, 9.Listopadu 2014, 18:45:45

Mám AR rád, ale tenhle článek je jen výkřik bez analýzy. Když někdo s milionovými příjmy píše, že ostatní to mají dělat zadarmo, je to stejné, jako kdyby v parlamentu mohli sedět jen ti, kteří jsou zajištěni a nepotřebují za to plat.

To co říká AR nebezpečně zavání tím, že odpor mohou dělat je hvězdy šoubyznysu a dobrovolníci . nejspíš makající na ně. T

Problém není v tom, že to nedělají profesionálové, ale v tom, že se někteří nechají koupit morálně či finančně. Ale tohle je problém ve všech lidských činnostech od personalistiky v malé firmičce až po mezinárodní politiku...

Pro vložení příspěvku musíte být zaregistrováni a přihlášeni.