Postoj nastupujúcej Európskej komisie k smerovaniu hospodárskej politiky EÚ sa už čoskoro ukáže pri dvoch rozhodnutiach. Zatiaľ sa nezdá, že možno očakávať zmenu kurzu.

Prvým rozhodnutím bude postoj Komisie k francúzskemu rozpočtu. Očakáva sa, že Komisia v rámci svojich právomocí rozpočet „zamietne“. Inak povedané, vyzve Paríž, aby ho prepracoval a urýchlil tempo konsolidácie deficitu. Premiér Manuel Valls dal tiež jasne najavo, ako sa k tomu mieni postaviť. Odmietol špekulácie, že by Brusel mohol požadovať revíziu. „Tak to neprebieha. Francúzsko musí byť rešpektované. Je to veľká krajina.“ Valls samozrejme dobre vie, že práve takto „sa to deje“. Komisia má právomoc vyžadovať prepracovanie rozpočtu, ktorý porušuje fiškálne záväzky. Paríž, chytený do kontradikcií svojho doterajšieho postoja v európskej kríze, tak len de facto žiada špeciálny prístup, ďalšie výnimky z pravidiel, pretože je „príliš veľký na to, aby mohol byť trestaný“.

Ponechajme bokom otázku, či je to takticky správny argument, lebo Francúzsko len ťažko získa na svoju stranu krajiny, ktoré — zhodou okolností — také „veľké“ nie sú. Hollande a korunný princ Valls sa už možno vôbec nesnažia iniciovať zmenu hospodárskej politiky EÚ. Nevďačnú pozíciu „vodcu protinemeckej opozície“ prenechajú talianskemu premiérovi Renzimu a manažovaný konflikt s Komisiou využijú na presadenie iných záujmov. Rozpočtový spor skončí kompromisom, ktorý umožní obom stranám „zachovať si tvár“. Komisia uplatní fiškálne pravidlá „flexibilne“ a Francúzsko sa zaviaže k štrukturálnym reformám. Vláde v Paríži to pomôže pretlačiť nepopulárne opatrenia v oblasti pracovného zákonodarstva či sociálneho zabezpečenia. Žiaden konflikt Brusel verzus štát. Obojstranne výhodná symbióza národnej a európskej exekutívy.

Tieto tendencie pravdepodobne potvrdí oživenie ideí bilaterálnych kontraktov. Štáty sa v dohode s Európskou komisiou zaviažu k reformám, ktoré majú údajne podporiť konkurencieschopnosť. V mnohých prípadoch ide o politicky vysoko citlivé (teda — s bezprostredným a výrazným dosahom na životy občanov) oblasti pracovného práva, dôchodkovej politiky, mechanizmov stanovovania výšky miezd a podobne.

Vlády poslušne plniace odporúčania Komisie by boli odmenené finančnou podporou, napríklad zo samostatného rozpočtu eurozóny. Opäť, nejde o pokus „zlého Bruselu“ uchmatnúť ďalšie právomoci členským štátom. Hlavnou výhodou — pre Komisiu aj národné vlády — takéhoto mechanizmu je, že oslabuje kontrolu legislatívy nad exekutívou v zásadných ekonomických otázkach. V rétorike komisie sa to nazýva „odstránenie politických prekážok reformám“. Principiálna výhrada je zrejmá: takýto výkon moci ťažko považovať za demokratický. Okrem toho regulácie kapitalizmu, ktoré zabezpečili povojnovú stabilitu západoeurópskych spoločností, neboli výsledkom rozhodnutí osvietených vládcov, ale vyrovnávania záujmov a kompromisov v prostredí zastupiteľskej demokracie. A o posilnenie európskej demokracie nám predsa ide. Či nie?