Bublina veľkého balíka

Radovan Geist

Hledání odpovědi na jednu z nejdůležitějších otázek, které vyvolává program nového předsedy Evropské komise — totiž kde vezme peníze na slíbený investiční balík —, je zřejmě u konce. Přední slovenský analytik doplňuje svůj text z minulého týdne.

Bublina veľkého európskeho investičného balíka pomaly spľasne. Stretnutie šéfov rezortov financií členských krajín Európskej únie prinieslo očakávaný výsledok: nových peňazí niet, ostávajú len „štrukturálne reformy“.

Ministri totiž mali premýšľať, odkiaľ vziať peniaze na stámiliardový investičný balík, ohlasovaný predsedom Európskej komisie Jeanom-Claudom Junckerom. Definitívny návrh je síce v rukách Komisie, ale ministerská diskusia ukázala hranice možného.

Jean-Claude Juncker za řečništěm. Foto EPP, flickr.com

Žiadne nové miliardy, ktoré zázračne oživia ekonomiku, sa nekonajú. Bavíme sa o „lepšom využití“ zdrojov, posilnení aktivity Európskej investičnej banky a o magickom vplyve štrukturálnych reforiem na povzbudenie súkromných investícií. Stále tá istá pesnička. Návrh poľského ministra financií Mateusza Szczureka na vytvorenie špeciálneho fondu zo základného kapitálu zloženého členskými štátmi, ktorý pomôže získať ďalšie peniaze na finančných trhoch, je iba osamelým výkrikom.

Tón udáva „severská“ skupina vedená Nemeckom. Podľa nej koreňom problému nízkych investícií (a z toho vyplývajúceho chudokrvného rastu, či vysokej nezamestnanosti) nie je nedostatok peňazí, ale nízky dopyt po nich. V Európe je málo projektov, ktoré by sa dali podporiť. Pomôžu len štrukturálne reformy. Liberalizácia trhu práce, odstránenie „bariéry“ jednotnému trhu, zníženie „administratívnej záťaže“ atď. Jedným z dôsledkov týchto reforiem je znižovanie úrovne ochrany pracovníkov, zamedzenie rastu miezd a privatizácia verejných služieb. Diagnóza je totiž problematická už vo svojej podstate.

Ako upozorňuje ekonóm Paul De Grauwe, vyvracia ju porovnanie vývoja hospodárskeho rastu od vypuknutia finančnej krízy v krajinách eurozóny a mimo nej. Do roku 2010 bol vývoj v zásade rovnaký: roku 2007 sa rast začal prudko spomaľovať a do polovice roku 2009 zažívali obe skupiny hlbokú recesiu. Situácia sa stabilizovala roku 2010 — rast pod úrovňou spred krízy, ale väčšina krajín sa dostala z recesie. Prelom nastáva v polovici roku 2011. Rast opäť klesá, no v štátoch eurozóny nastáva prepad omnoho výraznejší. A následné mierne oživenie v predchádzajúcom roku omnoho slabšie.

Podľa De Grauwa možno rozdiel vysvetliť nástupom radikálne reštriktívnej fiškálnej politiky v krajinách menovej únie. Štrukturálne problémy, ako ich dnes identifikuje hlavný prúd európskej politiky, s tým nemajú nič spoločné. Rozpočtové škrty viedli k dramatickému prepadu verejných investícií a k následnej recesii.

Optimálne riešenie — rozsiahly európsky balík — je politicky nepriechodné. Ostáva možnosť národných investičných programov. Štáty ako Nemecko si dnes dokážu požičať peniaze s historicky nízkym úrokom. Napriek tomu nemecké verejné investície sú — aj v mene prísnej rozpočtovej politiky — zarážajúco nízke. V roku 2013 boli pod priemerom eurozóny (1,6 % HDP oproti 2,3 %). Takáto miera podvýživy neškodí európskej ekonomike iba dnes, ale podkopáva jej produkčné možnosti aj do budúcnosti.