Verejnosť je rozhorčená. Človek v mene slobody a transparentnosti strávi nasledujúcich x rokov vo väzení. Podľa mnohých nespravodlivý trest vzkriesil aj v ľudskoprávnej sfére sympatie a dôveru. Symbol slobody a obrovskej obety sa ako lúsknutím prsta stal terčom posmechu a podozrievania. Na toto svet nie je pripravený, hovoria jej právnici - symbolom hrdinstva je totiž žena. A ešte k tomu transrodová.

Ako trans človeku sa mi dianie okolo Chelsea Manningovej sleduje veľmi ťažko. Neustále referencie na „vojaka Bradleyho Manninga“ sú v bolestivom protiklade k tomu, čo si Chelsea priala — nemať svoje staré fotky v médiách a to, aby sa o nej nehovorilo ako o chlapcovi či nebodaj mužovi. Chápem, že o transrodových (skrátene trans) ľuďoch nevie väčšina verejnosti dokopy nič, takže ani ľudia, čo o nej píšu články. Nepáči sa mi však tón akým sa o nás neustále hovorí — apropo, že niekto z nás „chce byť ženou“ či „stať sa mužom“ a veľa podobných floskúľ, ktoré navyše ani nezodpovedajú realite.

Realita trans človeka sa v konečnom dôsledku veľmi nelíši od reality ne-trans človeka. Žijem svoj život s jasným vedomím toho, kto som — hoc tiež s vedomím, že mám zapísané zlé písmenko v občianskom preukaze a balíky mi chodia na zlé meno. Toto vedomie sa nazýva rodová identita — Chelsea Manning má ženskú rodovú identitu, ja mám mužskú. Veľmi zjednodušene by sa to dalo porovnať s gravitáciou: nevidíme bezprostredne ju, ale jej výsledky jednoznačne vidíme. A tak je to aj s rodovou identitou — ak sa mužom cítim byť tam kdesi vo svojom vnútri, neostáva mi iné ako povedať, že ním som. Aj keď moje dokumenty vravia čosi iné, aj keď ma ľudia oslovujú nesprávne, pretože moje telo nezodpovedá ich predstavám o tom, ako má muž vyzerať. Moja rodová identita je solídny fakt. To isté platí pre Chelsea Manningovú — teda, že nie je o nič menej ženou iba preto, že ju pri narodení označili ako muža. Zdôrazňujem slovo „označili“, ktoré neznamená, že mužom v skutočnosti je.

Napriek úprimnosti o svojej identite je máloktorá menšina tak často obviňovaná z klamstva ako práve transrodová. Záludné vyjadrenia, ktorými široká verejnosť opisuje transrodovú skúsenosť v zmysle „stávania sa“ na mňa a iných trans ľudí kladie jasnú podmienku: musím spĺnať presné kritériá na to, aby bola moja skutočná identita prijatá bez poznámok a otázok. Reči o „obliekaní sa ako žena“ spôsobujú aj to, že Chelsea záhadne prestáva byť ženou v okamihu, keď si oblečie vojenskú uniformu. A možno ženou ani v očiach mnohých nikdy nebola. Nepríjemnou realitou mnohých trans žien býva, že keď si už tie šaty oblečú, budú označené za „mužov v sukni“, prípadne celá plejáda ešte horších prívlastkov. Podtext je zrejmý: všetko o trans ľuďoch je klamné a predstierané. Na jednej strane sú trans ľudia výrazne nútení do vyjadrovania svojej identity pomocou celej siete naučených vecí — obliekania, správania, všetkého možného, na strane druhej za to často zožnú výsmech. Máme na to aj slovenské príslovie: ani z voza, ani na voz.

Ale ako vravím, verejnosť toho príliš veľa nevie, uznávam. Dávať však jej meno do úvodzoviek akoby išlo o prezývku na jednom z chatovacích portálov, nazývať ju „homosexuálom“ a „zženštilým mužom“ a zanovito používať mužský rod a oslovenie je vskutku prisilná káva. Len škoda, že tá káva nikoho neprebrala natoľko, aby si uvedomil, že mentálny konflikt niekoho identity a toho, ako je daný človek vnímaný je mimoriadne nepríjemná skúsenosť osebe. Aj bez verejných útokov, či zapierania niekoho transrodovej skúsenosti.