Japonský experiment

Nový guvernér japonskej centrálnej banky Haruhiko Kuroda oznámil cieľ skoncovať s defláciou a dosiahnuť medziročný rast spotrebiteľských cien vo výške dvoch percent v časovom období približne do dvoch rokov.

V decembri 2012 sa po troch rokoch vrátila v Japonsku k moci Liberálno-demokratická strana pod vedením Shinza Abeho, ktorý zasadol po krátkom pôsobení v rokoch 2006-2007 druhýkrát do premiérskeho kresla. Tento vývoj by mimo Japonska nevzbudzoval až takú veľkú pozornosť, keby nová administratíva neprišla s radikálnou hospodárskou politikou, ktorej výsledky môžu veľa prehovoriť do toho, ako majú západné krajiny riešiť svoje pretrvávajúce ekonomické problémy.

O čo presne v Japonsku ide? Na zodpovedanie tejto otázky sa treba najprv vrátiť do roku 1990. Ako vysvetľuje ekonóm Richard Koo (1,2), Japonsko po prasknutí finančnej bubliny prežívalo „súvahovú recesiu“, pri ktorej majú mnohé bilancie v súkromnom sektore viac dlhov než aktív. V tejto situácii sú domácnosti a podniky nútene napraviť svoje súvahy a úverové hodnotenia a nemajú inú možnosť, ako zvýšiť úspory a splácať existujúci dlh.

Pokles výdavkov súkromného sektora následne uvrhne ekonomiku do recesie. Pri tomto druhu recesie navyše stráca tradičná menová politika znižovania úrokových mier účinnosť, nakoľko zadlžené subjekty nie sú ochotné si ďalej požičiavať ani pri nízkych úrokových mierach. Podobne veritelia nie sú ochotní požičiavať subjektom s problematickými súvahami, najmä ak s týmto aj problémom sami zápasia.

Podobne centrálna banka stráca kontrolu nad širšou peňažnou zásobou. Za normálnych okolností nárast menovej bázy vedie pomocou nových úverov bánk k multiplikatívnej tvorbe nových peňazí a nárastu širšej menovej zásoby. V situácii, keď sa zadlžený súkromný sektor snaží vysporiadať s dlhovým bremenom, sa však menové agregáty nesprávajú štandardne - banky hromadia rezervy, čo vedie k prepadu peňažného mutliplikátora a neschopnosti centrálnych bánk zvýšiť širšiu menovú zásobu napriek značnému nárastu menovej bázy.

Japonsku sa podarilo zabrániť poklesu HDP a širšej menovej zásoby len vďaka vysokým deficitom vlády, ktorá tak nahradila výdavky súkromného sektora a poskytla čas súkromnému sektoru vysporiadať sa s dlhovým problémom. Japonská vláda si pritom mohla požičiavať takmer pri nulovej úrokovej miere vďaka tomu, že aj pri tejto nízkej úrokovej miere existoval prebytok úspor a nedostatok subjektov ochotných si požičiavať, čo však viedlo k situácii, keď japonský verejný dlh dosahuje takmer 240 percent HDP.

Pretrvávajúcu miernu defláciu a stagnáciu ekonomiky sa však nepodarilo prekonať ani napriek menovej politike masívneho kvantitatívneho uvoľňovania po roku 1995, nakoľko ani táto politika nebola schopná výrazne zvýšiť širšiu menovú zásobu.

Napriek tomu, že väčšinu súvah v súkromnom sektore sa podarilo do roku 2005 „opraviť”, averzia voči dlhu naďalej pretrváva a úspory súkromného sektora dosahujú zhruba 9 percent HDP pri takmer nulových úrokových mierach. Globálna finančná kríza situácii prirodzene nepomohla a len umocnila už existujúce problémy.

Ekonomická politika novej administratívy reaguje na tieto problémy a spočíva na troch pilieroch: fiškálny stimulus, štrukturálne reformy podporujúce rast a reflačná menová politika. Táto politika sa na prvý pohľad príliš nelíši od politík v nedávnej minulosti. Najmä posledný menovaný pilier však predstavuje kvalitatívne a kvantitatívne nový rozmer.

Nový guvernér japonskej centrálnej banky Haruhiko Kuroda oznámil cieľ skoncovať s defláciou a dosiahnuť medziročný rast spotrebiteľských cien vo výške dvoch percent v časovom období približne do dvoch rokov. Za týmto účelom okrem iného do dvoch rokov zdvojnásobí menovú bázu, čo predstavuje ročný nárast menovej bázy o 60-70 biliónov jenov. Zároveň má dôjsť k navýšeniu priemernej doby splatnosti nakupovaných vládnych dlhopisov.

Ak sa japonskej centrálnej banke podarí presvedčiť trhy o schopnosti a odhodlanosti dosiahnuť tento cieľ, japonskej ekonomike môže pomôcť oslabený jen, ktorý podporí zahraničný obchod. Navyše sa očakáva, že by táto politika mohla znížiť reálne úrokové miery, čo by malo viesť k zníženiu úspor a zvýšeniu výdavkov súkromného sektora. Podobne mierna inflácia by mala znížiť bremeno súkromného ako aj verejného dlhu.

Prvé výsledky novej politiky na seba nenechali dlho čakať. Jen oslabil, anualizovaný hospodársky rast dosiahol v prvom štvrťroku 4,1 percenta, pričom bol podporený najmä vyššou spotrebou domácností a súkromnými investíciami do nehnuteľností na bývanie.

Spotrebiteľské ceny boli síce v apríli oproti minulému roku o 0,7 percenta nižšie, ale v porovnaní s marcom narástli o 0,3 percenta. Podobne badať náznaky zvýšených inflačných očakávaní.

Nová politika nie je bez rizika a priniesla zvýšenú volatilitu na finančných trhoch ako aj zvýšenie výnosov vládnych dlhopisov. Tento vývoj predstavuje riziko, že pri vysokom verejnom dlhu Japonska razantnejsie zvýšenie úrokových nákladov môže viesť k pohlteniu väčšiny daňových príjmov na správu dlhu a eventuálne viesť k defaultu japonskej vlády.

Podľa Paula Krugmana je však naplnenie tohto scenára nepravdepodobné, nakoľko vyššie dlhodobé nominálne úrokové miery skôr reflektujú vyššiu očakávanú infláciu v budúcnosti a teda vyššie budúce kratkodobé nominálne (ale nie reálne) úrokové miery. Tie sa prirodzene premietnu dnes do vyššej nominálnej dlhodobej úrokovej miery.

Tento nárast je však nižší ako nárast inflačných očakávaní nakoľko krátkodobé nominálne úrokové miery v krátkom a strednedobom horizonte zotrvajú na nízkej úrovni, čo znamená, že reálna dlhodobá úroková miera v skutočnosti poklesla a teda vládny dlh sa naopak stal únosnejší.

Globálna finančná kríza a z nej vyplývajúci stav západných ekonomík je veľmi podobný súvahovej recesii v Japonsku po roku 1990. Výsledok japonského experimentu bude však veľmi poučný najmä z európskej perspektívy, keďže japonská politika predstavuje úplný opak politiky rozpočtových škrtov a veľmi konzervatívnej menovej politiky.

V eurozóne momentálne táto politika dominuje a to napriek prehlbujúcej sa recesii, vytrácajúcej sa intelektuálnej podpory pre rozpočtové škrty, oproti Japonsku relatívne nízkeho zadlženia v jadre eurozóny ako aj faktu, že v rámci eurozóny dochádza k rozkladu transmisného mechanizmu a ECB fakticky stratila kontrolu nad úrokovými mierami na periférii. Skúsenosti Japonska teda veľa napovedia o budúcej podobe ekonomickej politiky v eurozóne ako aj mimo nej.

Text vychází v rámci projektu Kritická ekonomie, jehož je Deník Referendum partnerským médiem

A co si myslíte vy? Diskuse (0 příspěvků)

Pro vložení příspěvku musíte být zaregistrováni a přihlášeni.