Ako si Amerika pomáha, kým Európa si škodí

Evropská unie se na rozdíl od USA rozhodla, že správná ekonomická politika musí bolet: výsledkem jsou zástupy nezaměstnaných mladých lidí a mnoho promarněných let jejich života.

Finančná kríza, ktorá sa začala v USA, sa práve v tejto krajine pravdepodobne pomaly končí. Dôvod je z pohľadu konzervatívneho európskeho ekonóma priam kacírsky: uvoľnená monetárna a do istej miery i fiškálna politika.

Z určitého pohľadu sú USA omnoho sociálnejšie, než súčasná Európa. Hlavným dôvodom je politika americkej centrálnej banky Fed, ktorá na rozdiel od ECB má politický mandát udržiavať v krajine najvyššiu možnú úroveň zamestnanosti. Fed de facto zabezpečil, aby sa finančné bohatstvo krajiny vo forme cien nehnuteľností a akcií nedostalo do deflačnej špirály. Americká centrálna banka sa teda postarala, aby sa americký spotrebiteľ neobával spotrebovávať, firmy sa nebáli investovať a banky sa nebáli poskytovať lacné pôžičky. Šéf centrálnej banky Ben Bernanke si racionálne radšej vybral cestu nafúknutia spľasnutých bublín. Samozrejme, tento postup má tiež riziká – no iné možnosti by zrejme viedli ku kolapsu finančného systému a celej americkej ekonomiky.

Eurozóna na druhej strane akoby masochisticky verila, že prospešná je iba taká ekonomická politika, ktorá poriadne bolí. Ekonomika sa má podľa nej primárne naštartovať cez stranu ponuky a hlavnou cestou rastu má byť export, škrty sociálnych istôt a zvýšená flexibilita trhu práce. Eurozóna s HDP vo výške 13 biliónov dolárov však sama predstavuje významnú zložku globálneho dopytu. Nemôže sa teda spoliehať výlučne na dopyt z iných častí sveta – zvlášť, keďže už teraz viac vyváža, ako dováža. Tieto fakty sa však zatiaľ v eurozóne ignorujú. Krajiny len ticho sedia a čakajú, kedy škrty a štrukturálne reformy prinesú vytúžený, no stále sa vzďaľujúci rast.

Cenou sú pritom premárnené roky života mladých generácií – a to už je fundamentálny problém pre európsku spoločenskú zmluvu. Na jednej strane sa EÚ síce podarilo poskytnúť tisíckam mladých ľudí voľný priestor pre prácu a štúdium – no na strane druhej im tieto príležitosti v dôsledku obmedzeného mandátu ECB a škrtov v národných rozpočtoch teraz zase berie. Natíska sa otázka, či sa eurozóna ovocia v podobe rastu, ktorý má nastať po rokoch tvrdých opatrení, vôbec dožije. Generácie mladých nezamestnaných totiž môžu týmto opatreniam už čoskoro povedať jasné „nie!“.

Európa, tak ako i USA, potrebujú stimul, a to vo forme nových dlhodobých investícii. V USA je príkladom takejto investície revolúcia v inovatívnej ťažbe plynu, ktorá zabezpečí vyššiu konkurencieschopnosť priemyslu a v prvom rade reálne pracovné miesta. Európa si naopak myslí, že globálnu konkurencieschopnosť zabezpečí politika, ktorá v skutočnosti vedie k dlhodobej masovej nezamestnanosti mladých. Vďaka tejto nezamestnanosti má byť zrejme tlak na mzdy dostatočne veľký, aby sa dalo súťažiť s vývozcami z juhovýchodnej Ázie.

Problémom pre tento typ myslenia však je, že ľudský faktor sa stáva čoraz menej významným vstupom do výrobných procesov a naopak začína narastať dôležitosť energie, surovín a technológie. Konkurovať teda lacnou pracovnou silou a masou neskúsených mladých ľudí sa bude dať len veľmi ťažko. Rozvoj technológii bez mladej a vzdelanej populácie je nemožný, rovnako ako je nemožný rozvoj nových energetických zdrojov bez nákladných a dlhodobých investícií. Európa si teda bude musieť vybrať, aký model bude nasledovať. Je však čoraz jasnejšie, že cesta bolesti, nepokojov, politickej nestability a ekonomickej likvidácie mladej populácie nie je ani tak cestou ekonomického pragmatizmu, ako skôr ekonomického masochizmu.

Text vychází v rámci projektu Kritická ekonomie, jehož je Deník Referendum partnerským médiem.

A co si myslíte vy? Diskuse (0 příspěvků)

Pro vložení příspěvku musíte být zaregistrováni a přihlášeni.