Finančná kríza, ktorá sa začala v USA, sa práve v tejto krajine pravdepodobne pomaly končí. Dôvod je z pohľadu konzervatívneho európskeho ekonóma priam kacírsky: uvoľnená monetárna a do istej miery i fiškálna politika.
Z určitého pohľadu sú USA omnoho sociálnejšie, než súčasná Európa. Hlavným dôvodom je politika americkej centrálnej banky Fed, ktorá na rozdiel od ECB má politický mandát udržiavať v krajine najvyššiu možnú úroveň zamestnanosti. Fed de facto zabezpečil, aby sa finančné bohatstvo krajiny vo forme cien nehnuteľností a akcií nedostalo do deflačnej špirály. Americká centrálna banka sa teda postarala, aby sa americký spotrebiteľ neobával spotrebovávať, firmy sa nebáli investovať a banky sa nebáli poskytovať lacné pôžičky. Šéf centrálnej banky Ben Bernanke si racionálne radšej vybral cestu nafúknutia spľasnutých bublín. Samozrejme, tento postup má tiež riziká – no iné možnosti by zrejme viedli ku kolapsu finančného systému a celej americkej ekonomiky.
Eurozóna na druhej strane akoby masochisticky verila, že prospešná je iba taká ekonomická politika, ktorá poriadne bolí. Ekonomika sa má podľa nej primárne naštartovať cez stranu ponuky a hlavnou cestou rastu má byť export, škrty sociálnych istôt a zvýšená flexibilita trhu práce. Eurozóna s HDP vo výške 13 biliónov dolárov však sama predstavuje významnú zložku globálneho dopytu. Nemôže sa teda spoliehať výlučne na dopyt z iných častí sveta – zvlášť, keďže už teraz viac vyváža, ako dováža. Tieto fakty sa však zatiaľ v eurozóne ignorujú. Krajiny len ticho sedia a čakajú, kedy škrty a štrukturálne reformy prinesú vytúžený, no stále sa vzďaľujúci rast.
Cenou sú pritom premárnené roky života mladých generácií – a to už je fundamentálny problém pre európsku spoločenskú zmluvu. Na jednej strane sa EÚ síce podarilo poskytnúť tisíckam mladých ľudí voľný priestor pre prácu a štúdium – no na strane druhej im tieto príležitosti v dôsledku obmedzeného mandátu ECB a škrtov v národných rozpočtoch teraz zase berie. Natíska sa otázka, či sa eurozóna ovocia v podobe rastu, ktorý má nastať po rokoch tvrdých opatrení, vôbec dožije. Generácie mladých nezamestnaných totiž môžu týmto opatreniam už čoskoro povedať jasné „nie!“.
Európa, tak ako i USA, potrebujú stimul, a to vo forme nových dlhodobých investícii. V USA je príkladom takejto investície revolúcia v inovatívnej ťažbe plynu, ktorá zabezpečí vyššiu konkurencieschopnosť priemyslu a v prvom rade reálne pracovné miesta. Európa si naopak myslí, že globálnu konkurencieschopnosť zabezpečí politika, ktorá v skutočnosti vedie k dlhodobej masovej nezamestnanosti mladých. Vďaka tejto nezamestnanosti má byť zrejme tlak na mzdy dostatočne veľký, aby sa dalo súťažiť s vývozcami z juhovýchodnej Ázie.
Problémom pre tento typ myslenia však je, že ľudský faktor sa stáva čoraz menej významným vstupom do výrobných procesov a naopak začína narastať dôležitosť energie, surovín a technológie. Konkurovať teda lacnou pracovnou silou a masou neskúsených mladých ľudí sa bude dať len veľmi ťažko. Rozvoj technológii bez mladej a vzdelanej populácie je nemožný, rovnako ako je nemožný rozvoj nových energetických zdrojov bez nákladných a dlhodobých investícií. Európa si teda bude musieť vybrať, aký model bude nasledovať. Je však čoraz jasnejšie, že cesta bolesti, nepokojov, politickej nestability a ekonomickej likvidácie mladej populácie nie je ani tak cestou ekonomického pragmatizmu, ako skôr ekonomického masochizmu.
Text vychází v rámci projektu Kritická ekonomie, jehož je Deník Referendum partnerským médiem.
Ako si Amerika pomáha, kým Európa si škodí
Evropská unie se na rozdíl od USA rozhodla, že správná ekonomická politika musí bolet: výsledkem jsou zástupy nezaměstnaných mladých lidí a mnoho promarněných let jejich života.
- Vytisknout článek
- Sdílet
- Velikost textu + -