Vec verejná

EÚ vraj trpí „demokratickým deficitom“. Je to jej špecifický, vrodený hendikep, či jeden z prejavov rozsiahlejšej epidémie?

O kríze „demokratickej legitimity“ Európskej únie sa hovorí podstatne dlhšie, než o kríze eurozóny. Európske inštitúcie sú vraj ľuďom „vzdialené“. Ich rozhodovanie je „netransparentné“ a „nepochopiteľné“. A prieskumy ukazujú, že Európania voči nim „strácajú dôveru“. Odsuňme na bok otázku, nakoľko je férové (a správne) uplatňovať na Úniu kategórie národného štátu – a hodnotiť ju podľa nich.

Faktom je, že európska povojnová integrácia bola projektom politických elít. Podobne ako mnohé iné procesy, dnes považované za vyústenia „prirodzeného vývoja“, či prejavy „vôle ľudu“ (vrátane súčasných štátov). Problém však vzniká, keď je pre rastúci počet ľudí integračný projekt realizovaný proti ich záujmom – a proti ich vôli.

Tieto problémy sú však súčasťou širšej politickej krízy, zasahujúcej aj národné štáty. Podľa sociológa Zygmunta Baumana jej špecifikom je, že ekonomickou a sociálnou krízou prechádzame v situácii oddelenia moci a politiky. Moc je v rukách globálnych síl, ktoré operujú mimo jasne vymedzeného, politicky kontrolovateľného, teritória (presnejšie, nad ním). Efektívny dosah politických agentúr je stále obmedzený hranicami štátu.

Demokratický štát sa nachádza pod dvojitým tlakom extrateritoriálnych síl a želaní svojich občanov. Tí prví sú proti politickej vôli imúnni, záujmy tých druhých nedokáže naplniť. Voľby nie sú výberom medzi alternatívami, ale rituálnym prejavom nespokojnosti s establišmentom, bez významného vplyvu na chod vecí verejných. Keď sa politika stáva technokratickým riadením, res publica už nie je vecou všetkých.

Keď zaniká možnosť výberu medzi hodnovernými politickými alternatívami (čo je to isté, ako tvrdiť že existuje jedna jediná alternatíva), otvára sa priestor fantazmagóriám, vyťahovaným z temnej minulosti. Cesta od technokratov, oportunistov a komikov k šialencom môže byť prekvapivo krátka. Už o rok nám to môžu nepríjemne pripomenúť voľby do Európskeho parlamentu.

Aj v tomto zmysle je Európska únia na rázcestí. Integrácia prispieva k obmedzovaniu schopnosti členských štátov zasahovať do niektorých oblastí. Koniec koncov, len tak môže naplniť svoj cieľ – nahradiť konkurenciu medzi nimi spoluprácou, zdieľaním. Odbúravanie hraníc voľnému pohybu kapitálu, tovarov, služieb, a ľudí, malo byť spôsobom, ako urobiť konflikt na starom kontinente nemožným, až nemysliteľným.

Ak však integrácia zároveň nevytvára priestor pre opätovné spojenie „moci“ a „politiky“ na nadnárodnej úrovni, prispieva k procesu, ktorý iný sociológ, Jan Keller, nazýva feudalizáciou spoločnosti. V takomto svete „moc“ nezaniká. Len nie je prerozdeľovaná, a kontrolovaná, v relatívne otvorenom svete verejnej politiky. Integrácia nie je cieľom samým o sebe. Mala by byť prostriedkom, ktorý opäť umožní podpísanie demokratického spoločenského kontraktu.

A co si myslíte vy? Diskuse (0 příspěvků)

Pro vložení příspěvku musíte být zaregistrováni a přihlášeni.