Rovnováha čiastočných reforiem v praxi

V roku 1998 obohatil politológ Joel S. Hellman vedeckú literatúru o postkomunistických transformujúcich sa ekonomikách pojmom partial reform equilibrium, tj. rovnováha pri čiastočných reformách. Tento pojem opisuje stav, kedy po zavedení niektorých reforiem vedúcich k nastoleniu trhového hospodárstva dochádza k zastaveniu legislatívneho vývoja. Príčinou tohto javu podľa autorky nie sú nespokojné davy ľudí, ale skôr politické a ekonomické elity, ktorým uvedený stav v iba čiastočne zreformovanej spoločnosti vyhovuje. Nedotiahnuté reformy môžu byť totiž prameňom renty v podobe nižšej konkurencie na trhu, príjmu z úplatkov alebo zákonom garantovaného zisku (Hellman 1998).

Legislatívna regulácia trhového hospodárstva postkomunistických štátov strednej a východnej Európy sa vyznačuje jedným špecifikom: veľmi slabou ochranou dlžníkov a často úplnou absenciou možnosti osobného bankrotu. Maďarsko dodnes nemá zákon umožňujúci bankrot fyzickým osobám. V radikálne reformnom Lotyšsku bude osobný bankrot možný až od marca 2013, tj. viac ako dvadsať rokov po prechode na trhové hospodárstvo.

Na Slovensku existuje možnosť osobného bankrotu od roku 2006, napriek tomu nie sme na tom podstatne lepšie ako spomenuté štáty. Osobný bankrot na slovenský spôsob totiž nezaručuje dlžníkovi takú mieru minimálnej ochrany pred veriteľmi, aká je nevyhnutná na prežitie. Rovnako ako pri exekučnom konaní, aj v prípade osobného bankrotu (v slovenských podmienkach je zaužívaný výraz malý konkurz ) dochádza k speňaženiu drvivej väčšiny majetku dlžníka, v prípade potreby aj nehnuteľnosti slúžiacej ako trvalé bydlisko. Následne podstupuje dlžník v úpadku trojročné skúšobné obdobie, kedy sa na uspokojenie pohľadávok môže použiť až sedemdesiat percent jeho príjmov.

Neexistencia právnej úpravy, príp. pomalý vývoj legislatívy v tejto oblasti sa náramne podobá na vyššie opísanú rovnováhu čiastočných reforiem. Slabé postavenie dlžníka zvýhodňuje špekulatívnych veriteľov, napr. niektoré firmy nezapísané v registri veriteľov NBS, ťažiace z nízkej finančnej gramotnosti obyvateľstva. Uvedený stav tiež nahráva biznisu, ktorý vznikol v posledných dvoch desaťročiach okolo vymáhania pohľadávok. Tak, ako v prípade Hellmanovho teoretického modelu, na strane víťazov je finančná elita, zatiaľ čo záujmom zvyšku obyvateľstva by bola reforma insolvenčného práva.

Primeraná ochrana dlžníkov je pritom prirodzenou súčasťou legislatívneho rámca trhového hospodárstva v Spojených štátoch amerických aj vo Veľkej Británii. V prípade nezabezpečených dlhov legislatíva o insolvenčnom konaní týchto štátov umožňuje povinnému ponechať si značnú časť svojho majetku aj bežných príjmov. V USA, kde sa osobný bankrot fyzickej osoby môže riadiť buď federálnou právnou úpravou, alebo legislatívou konkrétneho štátu, v niektorých štátoch nepodliehajú insolvenčnému konaniu trvalé bydlisko povinného ani jeho bežný príjem.