Niektoré témy sa do verejnej diskusie vracajú s rovnako železnou pravidelnosťou ako chrípka. Človek si myslí, že nasadené argumentačné antibiotiká zaberú, ale nakoniec je to vždy len na určitý čas. Podobný pocit mohol čitateľ získať pri texte kultúrneho antropológa Rasťa Pivoňa, v ktorom vysvetľuje, prečo „čísla od znalcov z Bratislavy Rómom nepomôžu“. Nejde o ojedinelý názor — stačí pripomenúť komentáre Petra Schutza, v ktorých volal po zrušení výskumov chudoby.

Rasťo Pivoň rozvíja ideu zbytočnosti údajov o Rómoch niekoľkými smermi, ktoré si zaslúžia pozornosť. Na príkladoch z dávnej i nedávnej minulosti sa snaží ukázať, že hoci boli informácie o Rómoch k dispozícii, nič poriadne sa neurobilo a platí to podľa neho aj dnes. Ďalej tvrdí, že problémy sa musia riešiť lokálne a že starostovia vedia najlepšie, aká je realita a tak nepotrebujú bratislavské počtárske umenie. Nakoniec to zaklincuje verziou starej známej pesničky o „znalcoch z Bratislavy“, ktorí len mudrujú a reálne ešte nikomu nepomohli.

Takže poporiadku. Obviňovať zber údajov a ich existenciu z toho, že sa problém rómskych marginalizovaných komunít neriešil, resp. ani nezačal poriadne riešiť, je scestné. Problém nie je v číslach, problém je v politických rozhodnutiach. Koľkokrát treba zopakovať, že kvalitné údaje sú nevyhnutným predpokladom rozumných politík, ale samy osebe nič nezaručujú? Autor triafa na nesprávny terč.

Atlas rómskych komunít nie je v žiadnom prípade len zdrojom pre diplomové práce, ako sa to snaží vsugerovať. Inak, chcel by som vedieť, na akej vysokej škole alebo katedre by stačilo zobrať dáta z Atlasu na to, aby sa napísala diplomová práca, ktorá prejde. Ale opäť — to by nebol problém dát, ale problém danej školy. Jeden z príkladov využitia — Atlas sa využíva ako opora výberu pre výskumy o marginalizovaných rómskych komunitách, ktoré nemajú povahu cenzu alebo charakter výberového prieskumu. To je prípad zisťovaní UNDP, ktoré prinášajú podľa mňa zásadné informácie o životných podmienkach v týchto spoločenstvách. Len treba vedieť a byť ochotný s nimi pracovať.

Možno len súhlasiť, že problémy treba riešiť predovšetkým lokálne. Ale z toho vôbec neplynie záver, že údaje sú nanič, pretože starostovia aj tak poznajú najlepšie situáciu vo svojej obci. Samozrejme, poznajú. Ale ak chceme riešenie systémovej povahy, asi nebudú stačiť jednotlivé postrehy, ktoré môžu byť navyše zaťažené rôznymi nadinterpretáciami. Názory starostov sú kľúčové, pretože sú najbližšie problémom, ktoré treba riešiť. Ale z tohto sa predsa nedá vyvodzovať nepotrebnosť agregovaného systematického obrazu.

Jedine, že by cieľom nebola „zbytočnosť“ dát, ale tých, ktorí ich produkujú. A tu sa dostávame k dosť rozšírenej antipatii voči bratislavským odborníkom a intelektuálom. Je to známe delenie na tých „našich“ ľudí v teréne a tých „druhých“, akademikov, ktorí sa pokojne hrajú s dátami vo svojich pekných teplých kanceláriách.

Priznám sa, nerozumiem tomu. Prečo tá zmienka o Bratislave? Lebo je to pohodlná cesta k vyvolaniu nedôvery a nelegitmity? A tá zmienka o odborníkoch? Nechcem podsúvať autorovi niečo, čo nemal v úmysle povedať. Ale pôsobí to ako klasická delegitimizácia práce spoločenských vedcov, ktorí sú „odborníci“ v oblasti, ktorú predsa každý z nás pozná, lebo „ju žijeme“. Za veľké peniaze píšu to, čo vidíme všetci.

Netreba si robiť ilúzie, problematika rómskych marginalizovaných komunít bola, a možno ešte stále je, dobrý biznis. Tak pre rôzne neziskové organizácie ako i pre vysoké školy. A niekedy s tristnými výsledkami. Opäť to ale nič neznamená vo vzťahu k existujúcim dátam, ktoré neprodukovali a nespracovávali rýchlokvasení doktori, docenti či profesori.

Treba viesť debatu o kvalite údajov, o ich vzťahu k potrebám verejnej politiky, o ich využívaní verejnou politikou. O tom, či politika je skutočne založená na poznatkoch (evidence-based), alebo či využíva poznatky na zakrývanie skutočných úmyslov. Ale údaje proste treba. Hoci nemajú moc zaručiť riešenie problémov.