V médiách sa v posledných dňoch šíri informácia, ktorá pre mnohých predstavuje nepríjemnú jóbovskú zvesť: Miloš Zeman sa dostal v prieskumoch na druhé miesto medzi kandidátmi na prezidenta a reálne teda „hrozí“ jeho postup do druhého kola — tým pádom aj nemalá šanca jeho zasadnutia na Hrad. Po ruke však máme dôvody, prečo sa tak nestane. Tieto dôvody vychádzajú z analógie so situáciou, ktorá už nastala v susednom Slovensku. To má s priamou voľbou prezidenta už zopár cenných skúseností.

Jedná sa o analógiu, ktorá nie je dokonalou, ale postačuje na to, aby sme si mohli vytvoriť obraz o tom, ako môže rozmýšľať volič pri dvojkolových prezidentských voľbách. Vo voľbách v roku 2004 vyhral v prvom kole Vladimír Mečiar, a to s náskokom tesne cez 10 percent pred druhým Ivanom Gašparovičom. Nakoľko históriu politického pôsobenia samozvaného „otca zakladateľa“ samostatného slovenského štátu netreba zvlášť pripomínať, jeho prípadne zvolenie v druhom kole by bolo možné označiť za tragédiu.

Je zaujímavé, že Slovákom stačilo šesť rokov od pádu mečiarizmu na to, aby na zverstvá tohto obdobia zabudli a darovali Mečiarovi šancu na uskutočnenie jeho veľkého sna — stať sa prezidentom republiky. V druhom kole sa však odohral nevídaný obrat, kedy druhý najúspešnejší kandidát z prvého kola Gašparovič predbehol Mečiara a porazil ho v pomere 60:40. Čomu je možné tento obrat pripísať?

Mečiar si udržal relatívne stabilnú voličskú základňu (získal len o 70 tisíc hlasov viac, ako v prvom kole), Gašparoviča však oproti prvému kolu volilo viac než dvojnásobok občanov (počet jeho hlasov vzrástol v druhom kole z 442 564 na 1 079 592 hlasov). Dôvod je nasledovný: ľudia si spomenuli na to, čo dokázali so Slovenskom urobiť vlády Vladimíra Mečiara. Podporili Gašparoviča v prvom rade preto, aby zabránili návratu „veľkého muftiho“, ako bol bývalý slovenský premiér kedysi prezývaný.

Nechcem zrovnávať Mečiara a Zemana, i keď nejedna podobnosť by sa určite našla. Ak by sa však Zeman do druhého kola dostal (hoci aj ako víťaz prvého kola), domnievam sa, že vzhľadom na jeho politickú minulosť bude scenár hlasovania analogický tomu, čo sa v roku 2004 odohralo na Slovensku. Voliči sa totiž náhle prebudia z amnézie, v ktorej boli potajme udržovaní Zemanovou kampaňou, ktorá sa snažila vytvoriť obraz kandidáta, ktorý vytrhne českú politickú scénu z močariska, v ktorom sa v súčasnosti topí. Uvidia, že za touto maskou sa skrýva muž, ktorý si v období opozičnej zmluvy rozparceloval krajinu so svojim parťákom Klausom, a podieľal sa na budovaní korupčného prostredia porovnateľného s tým terajším.

Nie je to však skôr zbožné prianie, založené na prehnanej dôvere v ľudskú pamäť? Takéto pochybnosti sa objavovali aj v druhých priamych prezidentských voľbách na Slovensku, no ukázali sa byť neopodstatnenými. Minulosť Miloša Zemana dobehne, a to najneskôr v tú najnevhodnejšiu chvíľu. V druhom kole sa totiž bojuje nanovo a žiaden kandidát sa v ňom nemôže spoliehať na doterajší vývoj jeho preferencií.

Rovnako sa nemôže spoľahnúť na kampaň, ktorú v prvom kole viedol, pretože druhé kolo predstavuje výrazne odlišný kontext. V ňom môže dovtedy efektívna stratégia ľahko zlyhať, nakoľko nebola vytvorená s tým, aby čelila vplyvu faktorov, ktoré v prvom kole neboli, zdá sa, až tak dôležité. Jednou z nich je aj politická minulosť kandidátov — s vzrastajúcou šancou na zvolenie kandidáta sú jeho skutky hodnotené čoraz prísnejšími kritériami. Ak minulosť pána Zemana obstojí pred súčasne nastavenými kritériami, neznamená to do ďalšieho priebehu kampane nič zásadného.

Pred tým, než tento text uzavriem, by som rád pripomenul, aké dôležité bude, aby sa do druhého kola dostal kandidát, ktorý by nebol zvolený len preto, aby sa do prezidentského úradu nedostal niekto ako Zeman, ale hlavne preto, pretože by predstavoval závan novej politickej kultúry, v opozite voči politickému kódexu dinosaurov z raného mafiánskeho kapitalizmu (kam možno zaradiť aj súčasného prezidenta Klausa). Skúsenosti, ktoré si možno odniesť zo slovenských prezidentských volieb v roku 2004, totiž nekončia len pri voľbe proti mečiarizmu.

Víťaz Ivan Gašparovič sa totiž vonkoncom neukázal ako dobrá voľba — jeho úradovanie je prepletené poukazmi na jeho štátnickú neschopnosť, čo je ešte korunované tragikomickými verejnými vystúpeniami, ktoré sa už stihli stať legendárnymi. Či už totiž budeme, alebo nebudeme zvažovať „faktor Zeman“, priama voľba prezidenta je pre Českú republiku veľkou šancou začať formovať establišment, za ktorý sa nebude musieť hanbiť ani sama pred sebou, ani pred svetom.

Súčasný nástup popularity bývalého českého premiéra sa dá pripísať teda aj tomu, že verejný obraz Miloša Zeman sa premenil z podoby politického mafiána na dobrého „strejdu Miloše“. Tento obraz je však klamný — jedná sa len o politický manéver, ktorý sa zatiaľ zdá byť efektívnym, no najneskôr v druhom kole prezidentských volieb bude musieť Zeman prísť s niečím dômyselnejším. Skôr či neskôr bude totiž nútený obhájiť svoju politickú minulosť, ktorá bude rovnako ako v prípade Vladimíra Mečiara hrať proti jeho zvoleniu. Vzhľadom na to, aká táto minulosť je, je však možnosť jej obhajoby nulová. Nemali by sme podceňovať ľudskú pamäť: v kritických okamžikoch sa vynoria traumy, ktoré sa už zdali byť nadobro zabudnuté.