EÚ – hra protichodných záujmov

Páteční summit představitelů států EU potvrdil, že se Evropa definitivně mění. V důsledku pomýlených řešení krize brzy ze hry vypadne Řecko, Británie odchází víceméně dobrovolně.

Piatkový samit hláv štátov EÚ potvrdil, že Európa sa definitívne mení. Do vlaku v cieľovej stanici vstupuje Chorvátsko. V dôsledku pomýlených riešení krízy čoskoro asi vypadne z hry Grécko a možno ďalšie krajiny. Británia odchádza viac-menej dobrovoľne.

Európsku úniu rozbíjajú protichodné záujmy jej členských štátov. Možno to od začiatku bolo tak, že EÚ bola iba strechou pre čiastkové národné záujmy. A že v dobrých časoch fungovala preto, že sa ich pod ňou lepšie darilo presadzovať. Kríza ale ukazuje, že momentálne môžu byť záujmy krajín diametrálne odlišné. A pomyselným hrobárom v tomto zmysle je nedokončený projekt menovej únie.

Aktuálne udalosti v Európe musia ale tešiť priaznivcov teórií hier. A teraz nemám na mysli stávkovanie a špekulácie finančných trhovníkov. Metafory z hier našli živnú pôdu v politike. Najprv sme mohli pozorovať, ako si karty rozohrala slovenská vláda a ako sa SaS so svojimi podmienkami vmanévrovala do pozície, keď bezprecedentne, sama, a bez externých tlakov musela položiť vlastnú vládu.

Sulíkom Európskej únie sa zdá byť David Cameron. Ten na samite súhlasil s navrhovanou zmenou európskych zmlúv, ktorá má v EÚ zakotviť pravidlá rozpočtovej disciplíny. Súhlas Británie ale podmienil udelením výnimky pre britský finančný sektor z pravidiel finančnej regulácie na úrovni EÚ. Rátal s podporou zástupcov niektorých krajín, ale sa prerátal. Nezískal nič, akurát prehĺbenie odcudzenia Británie od zvyšku EÚ.

Ono, niežeby malo britské veto nejaký zásadný význam z hľadiska riešenia krízy. Či v dvadsaťsedmičke so zmenou zmlúv, alebo v dvadsaťšestke s medzivládnou dohodou, rozpočtová disciplína po vzore Nemecka znamená iba potvrdenie recesie v celej EÚ.

A pochybný je tiež oficiálny dôvod britského veta – záujmy londýnskeho City môže aktuálne označiť za národné iba cynik. A na Cameronov krok už reagoval napr. aj predseda škótskej vlády – podľa neho Cameron poškodil škótske záujmy a posilnil dôvody pre škótsku samostatnosť. Čiže s istou nadsázkou možno skonštatovať, že okrem EÚ sa môžu začať na európskych témach rozpadať aj jednotlivé členské štáty.

K hre zvanej vydieranie nemá ďaleko ani Európska centrálna banka. Keď ešte pred samitom šéf ECB Mario Draghi konečne naznačil, že centrálna banka by nakoniec mohla zaujať agresívnejší postoj voči kríze eurozóny (medzičasom už stihol označiť interpretáciu svojho vyhlásenia za prehnanú), nebolo to bez podmienok. Požadoval úniu rozpočtovej disciplíny. A tak drvivá väčšina štátov – už aj tak dostatočne vydieraná a zdisciplinovaná finančnými trhmi, ratingovými agentúrami či Nemeckom – na samite nekládla odpor.

Z vyššie uvedeného i z iných indícií vyplýva, že európskemu „krízovému manažmentu“ (ak také niečo vlastne vôbec existuje) nejde o odvrátenie krízy a záchranu eura. Ťažko odhadovať, do akej miery sú si európski lídri a líderky vedomí možnosti náhleho a neriadeného rozpadu eura a EÚ, do akej miery tušia jeho prípadne následky a do akej miery sa ich obávajú. Ich činy nasvedčujú tomu, že rozpad EÚ im nepríde pravdepodobný. Krízu teda berú ako možnosť presadzovať národné záujmy, resp. „národné záujmy“. Či na konci tejto hry zaznie „bingo“ alebo výstrel z plnej komory revolveru, sa dozvieme čoskoro.

Video

Text vychází v rámci projektu Kritická ekonomie, jehož je Deník Referendum partnerským médiem.

A co si myslíte vy? Diskuse (0 příspěvků)

Pro vložení příspěvku musíte být zaregistrováni a přihlášeni.