Rukojemníci realitného trhu

Slovensko je dle posledních srovnání zemí s největším podílem mladých dospělých žijících s rodiči v celé EU. Martin Makara z partnerského Poleblogu přibližuje souvislosti.

Nie sú záväzky ako záväzky. Kto v uplynulých mesiacoch sledoval nákupy vojenskej techniky a postrehol konsenzuálnu podporu najvyšších ústavných činiteľov ďalšiemu navyšovaniu výdavkov na zbrojenie, vie, že kým záväzky voči NATO sa berú s plnou vážnosťou, záväzky voči vlastným občanom sa interpretujú voľnejšie.

Moderní komplex sociálních bytů Celosia budovaný v Madridu. Foto Wojtek Gurak, flickr.com

Vo Všeobecnej deklarácii ľudských práv (VDĽP), ku ktorej sa naša krajina hlási, je stále akosi priveľa článkov, ktoré modernú demokraciu, ktorú sa tu usilujeme pestovať, usvedčujú z formalizmu. Inak by sa nemohlo stať, že viaceré z práv, ktoré VDĽP každému človeku priznáva, sú teoreticky zaručené, no prakticky nevymáhateľné. V článku 25 sa napríklad píše, že „[k]aždý má právo na životnú úroveň zabezpečujúcu jemu i jeho rodine zdravie a blahobyt“, pričom prostriedkom naplnenia tohto práva je o. i. aj adekvátne bývanie.

Pred niekoľkými dňami vyšla správa Nadácie Friedricha Eberta (FES), ktorá pripomenula, že Slovensko je krajinou s najvyšším podielom mladých ľudí žijúcich s rodičmi v rámci celej EÚ. Problémom nie je to, čo sa posmešne nazýva „mama hotel“, teda lenivosť najmladšej generácie dospelých, ale nedostupnosť nájomného bývania. To síce na realitnom trhu prítomné je, ale zvyčajne ho poskytujú súkromníci za štandardných trhových podmienok (čítaj: v absurdnej výške nájmu). Najmä vo veľkých mestách situáciu s bývaním ešte viac komplikuje tzv. platformová ekonomika, ktorá robí krátkodobé prenajímanie nehnuteľností turistom zaujímavejším než dlhodobý prenájom stálym nájomníkom. Sociálne bývanie, ktoré bolo pred Novembrom štandardom, je čoraz náročnejšie dostupné napriek nemalému záujmu oň. Viaceré samosprávy sa teda výrazný nepomer medzi dostupnými kapacitami a dopytom usilujú riešiť čo najspravodlivejšie, napríklad žrebovaním.

Skúsenosti zo zahraničia pritom ukazujú, že zaistenie kvalitného bývania je východiskom k riešeniu palety spoločenských neduhov. Netreba objavovať teplú vodu: nie je náhoda, že demografický skok najmä v 70. a 80. rokoch minulého storočia šiel ruka v ruke s masívnou výstavbou sídlisk naprieč celou republikou. Aj FES uvádza, že takmer polovica mladých ľudí s rodinou čaká, kým budú schopní sa osamostatniť. Uveďme príklad z iného súdka: neďaleké Brno zaznamenalo úspech v boji s bezdomovectvom vďaka programu Housing first (Najprv bývanie). Tento model je založený na poskytnutí bezplatného/výrazne dotovaného sociálneho bývania ľuďom z ulice, vďaka ktorému je pre nich omnoho jednoduchšie nájsť si zamestnanie a odraziť sa z dna. A do tretice ešte jeden príklad: Viedeň zabezpečuje jeden z najpremyslenejších systémov sociálneho bývania na svete napríklad aj požiadavkou na developerov, aby časť z postavených bytov poskytovali k nájmu za regulovaných, nie trhových podmienok. Výsledkom sú o čosi pestrejšie susedstvá, kde v blízkosti žijú ľudia rôzneho sociálneho postavenia. Ide o významný prostriedok sociálnej kohézie, ktorý zaiste prispieva k tomu, že hlavné mesto Rakúska sa dlhodobo umiestňuje na popredných priečkach miest s najlepšou kvalitou života.

Keď sa dnes hovorí o sociálnom bývaní, v mnohých vzkypí žlč: majú pocit, že ho dostávajú len tí, ktorí si ho nezaslúžia a nevážia. Nie je to pravda. Samo o sebe rodiny žijúce v katastrofálnych sociálnych podmienkach bývanie nespasí; riešenie si vyžaduje omnoho komplexnejší prístup. Bez rozsiahlej siete bývania s regulovaným nájmom sa však nepodarí vyriešiť vôbec nič. Pozrime sa do nedávnej histórie. Začiatkom deväťdesiatych rokov došlo k masívnej privatizácia bývania. Kto si svoj byt stihol vtedy odkúpiť, mal šťastie; kto sa dostal k viacerým nehnuteľnostiam a neprešafáril ich, má dnes každomesačne vítané prilepšenie k príjmu alebo nemusí pracovať vôbec. To však často na úkor generácie dnešných dvadsiatnikov či tridsiatnikov. Väčšina z nich má totiž po ukončení štúdia v princípe len tri možnosti: vziať si na kúpu svojho bývania hypotéku a zadlžiť sa na celý život; vynakladať najväčší diel svojho príjmu na nájom alebo ostať bývať u rodičov. Voľná ruka trhu karty opäť raz rozdala akosi nespravodlivo.

Nedivme sa preto rozpačitým volebným rozhodnutiam prvovoličov, ktorí sa cítia ako rukojemníci systému. Ten ich z domovov vyháňa za robotou na Západ (krajiny aj Európy), no zároveň ich doma drží stále nedostatočnou podporou bývania pri rozumných nákladoch. Staré ľavicové krédo hovorí, že bez ekonomickej slobody nieto ani politickej. Každoročné jesenné oslavy boja za slobodu a demokraciu by možno boli o čosi srdečnejšie, ak by ľudia mali konečne aj slobodu svojou prácou zarobené peniaze investovať podľa svojho vkusu – napríklad do založenia rodiny – a nie nimi dotovať majiteľov nehnuteľností či finančné domy požívajúce od národných vlád väčšiu solidaritu, než akej sa dostáva ich vlastným občanom.


Texty vycházející v rámci víkendové rubriky Dopis ze Slovenska jsou přebírány z webu Poleblog.sk, partnerského média DR na Slovensku.

A co si myslíte vy? Diskuse (0 příspěvků)

Pro vložení příspěvku musíte být zaregistrováni a přihlášeni.