Plytký hrob

Maroš Berák se vymezuje vůči převládajícímu výkladu nedávných slovenských voleb – vůči celkově pozitivnímu dojmu danému porážkou kotlebovců. Podle Beráka ukázaly tyto volby něco ještě daleko důležitějšího.

Voľby do samosprávnych krajov (VÚC) na Slovensku prvýkrát vzbudili väčšiu pozornosť, hovorilo sa o nich dokonca v zahraničí a účasť obyvateľstva dosiahla „neuveriteľných“ 30 %. Takzvané župy sú politicky celkom umelé útvary, o ich zmysle by sa dalo v takom malom štáte, ako je Slovensko, s úspechom pochybovať. Jedným z motívov ich vzniku bola rozsiahla privatizácia nemocníc, zodpovednosť za tento nepopulárny postup tak neniesli politické elity, ale druhoradí lokálni politici.

Je preto celkom správne položiť si otázku, prečo sa takáto, z hľadiska osudu nie príliš podstatná politická udalosť, akými sú voľby do VÚC, stala náhle predmetom takého nebývalého záujmu. Odpoveď je jednoduchá. Liberálne médiá urobili z volieb rozhodujúci historický zápas v boji proti fašizmu! Hrdinom, ale aj obeťou celej tejto hystérie sa stal banskobystrický župan Marián Kotleba, postrach Slovenska a Európy.

Neprimeraný cirkus okolo tohto politika prezradil celkovú myšlienkovú prázdnotu verejného života na Slovensku. Detinský boj so zlom, ktoré sme si sami nafúkli do mýtických rozmerov, mal byť tým, čo udrží ilúziu liberálnej demokracie, akéhosi vrcholu vývoja hmoty, pri živote.

Sám Marián Kotleba (v zeleném) získal tento rok jako kandidát na župana ve svém Banskobystrickém kraji jen 23,24 procenta hlasů. Foto FB ĽSNS

Kotleba pri budovaní svojej kariéry šikovne využíval zlyhania systému, artikuloval témy, ktoré bratislavské elity ignorovali, a budoval pritom silnú hierarchickú organizáciu, založenú na entuziastoch s jednoduchým videním sveta. Ako politik však nedokázal v kľúčovej chvíli pochopiť, že cesta k moci vedie len cez akceptáciu väčšiny populácie. Zahľadený do minulosti, akoby neustále vnucoval dnes už sekularizovanej spoločnosti víziu návratu klerikálneho režimu z tragického obdobia rokov 1939–1945. Vrcholom bolo nedávne rozdávanie šekov pre postihnutých v symbolickej sume 1488 eur, čo je z politického hľadiska ťažko pochopiteľná samovražda.

Kotleba mal napokon tiež smolu, že na scénu v posledných rokoch vstúpilo niekoľko ďalších performatívnych politikov, Matovič, Hlina či Kollár, ktorí nespokojné publikum dokázali zaujať aktuálnejšou demagógiou. Vo výsledku Mariána Kotlebu podporilo percentuálne menej voličov, ako pri jeho zvolení pred piatimi rokmi.

Samozrejme, politik Kotleba ani jeho podivná organizácia v zelených tričkách ešte nie sú celkom mŕtvi. Svojou zúfalou politikou spásy určite stále oslovujú početnú časť voličov. Dostali sa však do postavenia mimo hry a uspieť môžu len v prípade úplnej zmeny politického systému, azda len nejakým druhom násilného puču, ale ani na to zrejme táto do seba uzavretá skupina nemá intelektové predpoklady.

Systém tak Mariána Kotlebu posunul tam, kde sám určite nikdy byť nechcel. Je odsúdený na úlohu desivého strašidla, ktoré vstáva z hrobu vždy, keď treba odsunúť pozornosť masy od podstaty veci. Strašenie fašizmom je tak osvedčený nástroj, ako v Slovákoch pracujúcich za nízke platy a platiacich rekordné odvody z ceny práce vyvolať pocity viny. Základná pravda nesmie byť artikulovaná – strach z fašizmu nám zakazuje hovoriť o tom, že súčasná distribúcia zdrojov a bohatstva je dlhodobo neudržateľná, a že je dôsledkom temných procesov, ktoré stáli pri zrode dnešných elít.

Celkom iný príbeh
Ak sa teda na župné voľby pozrieme z tohto uhľa pohľadu, vidíme celkom iný príbeh, než je ten, ktorý nám predkladajú médiá stredného prúdu vlastnené finančnými skupinami. Väčšina obyvateľov Slovenska postupne stráca chuť zúčastňovať sa hry, z ktorej nič nemá. Pocit nedôvery v politiku celkom určite rastie.

Pod povrchom drieme obrovské sociálne napätie, v krajine prebiehajú takmer tri milióny exekúcií, na najlepšej pôde sa budujú paneláky, diaľnice a veľkosklady, lesy sú masívne devastované nadmernou ťažbou, z národných parkov sa stávajú rozľahlé holoruby, obyvateľstvo je masívne zaúverované. Nie je možné nevidieť, že po spľasnutí umelo nafúknutej ekonomickej bubliny nás čakajú veľmi nepríjemné chvíle.

Autá, ktoré chrlia štátom subvencované automobilky, sa už nezmestia na cesty. Je tiež otázne, či k luxusným bytovým domom, ktoré rastú ako huby po daždi, dokážu nájsť investori dostatok milionárov, ktorí by v nich prežili svoje šťastné životy.

Tieto témy sú však z verejnej diskusie celkom vytesnené, nerieši ich vláda, opozícia, nezaujímajú dokonca ani analytikov z tretieho sektora. Politická reprezentácia uverila, že tlačenie peňazí prinesie konečnú odpoveď na všetko, že je to perpetuálny proces, život bez konca.

Voľby sa tak neskončili len štatistickou porážkou fašizmu a strany Smer Róberta Fica. Sú prejavom celkovej krízy súčasnej politickej garnitúry a možno aj systému politickej reprezentácie ako takej. Účelom politiky je totiž hlavne racionálna správa krajiny tak, aby v nej mohli žiť aj ďalšie generácie. To sa však na Slovensku z mnohých dôvodov nedeje.

A co si myslíte vy? Diskuse (0 příspěvků)

Pro vložení příspěvku musíte být zaregistrováni a přihlášeni.