Mečiar sucks

Tomáš Nagy z partnerského Poleblogu.sk přibližuje nový dokument Terezy Nvotové o zřejmě nejznámějším slovenském politikovi. Recenzní pasáže prokládá poznámkami k současné slovenské debatě nad vlastní minulostí i přítomností.

A2

Tomáš Nagy

28.10.2017 08:00

A1

Mečiar Terezy Nvotové otevíral i letošní festival dokumentárních filmů v Jihlavě. Repro z filmu Terezy Nvotové Mečiar

Deväťdesiate roky boli zvláštne. Vo všeobecnosti sú považované za dekádu uvoľnenia a prosperity. Studená vojna sa skončila, už sa nikto nemusel obávať jadrovej vojny. Po implózii Sovietskeho zväzu sa zdalo, že sa Východ a Západ definitívne zmierili, liberálna demokracia sa vo svete rozšíri ako čerstvý vánok a, použijúc fukuyamovské klišé, dejiny skončia.

A vyzeralo to tak, že končí aj reaganovsko-thatcherovská neokonzervatívna revolúcia. Fejkový kovboj a Železná lady boli preč a pri kormidle boli mladí, šikovní a sympatickí „noví ľavičiari“, ktorí svojim krajinám a svetu prinášali prosperitu, hospodársky rast a pracovné miesta. Všetko bolo v pohode. Ešte aj tej gýčovej teatrálnosti osemdesiatych rokov sme sa zbavili. Prišli síce boybandy a ďalej degradovala masová televízna zábava, ale prišla aj generácia X aj grunge a Radiohead a nasraté feministické pesničkárky a Tarantino a Trierova Dogme 95 a Studio Ghibli a Martin Scorsese sa konečne vrátil k mafiánskym filmom, Benigni točil komédie o holokauste (ok, len jednu) a Almodóvar o transexuáloch. Všetko bolo v pohode.

Na Slovensku to bolo inak
Na Slovensku však nie. Pamätáme si aj toto všetko, ale na Slovensku sú deväťdesiate roky stotožnené s úpadkom a degradáciou: kultúry, životnej úrovne, verejného a politického života, všetkého. Na Slovensku deväťdesiate roky znamenajú mečiarizmus. Teda aby sme boli úplne presní, v deväťdesiatych rokoch nastalo aj obdobie všeobecného uvoľnenia po páde bývalého režimu, ako aj začiatok stabilne pro-európskeho zamerania Slovenska počnúc prvou Dzurindovou vládou, ale Mečiarova dominancia v strede tejto dekády bola taká intenzívna, že v našej (pomerne čerstvej) historickej pamäti zatieňuje všetko ostatné. A zdá sa, že sa opäť dostáva do slovenského Zeitgeistu, keďže sa po filmovom Únose a politickom zrušení amnestií opäť dostáva do pozornosti skrz nový dokumentárny portrét.

Rok Terezy Nvotovej
Mladá slovenská režisérka Tereza Nvotová prišla tento rok s dvomi filmami, ktoré by sa ťažko mohli líšiť viac. Jej Špina je citlivý psychologický portrét znásilneného dievčaťa, ktorý už výborne zanalyzoval Kamil Fila a ku ktorému dodám len toľko, že aj ja ho považujem za výnimočný film, za film európskych a svetových kvalít, z ktorého cítiť, že autorka rozumie svojim postavám aj svojmu remeslu a má filmovému umeniu čo ponúknuť. Rovnako ako pri Špine, aj názov jej druhého projektu je jednoduchý a úderný – Mečiar.

Autorka, podobne ako autor týchto riadkov, prežila svoje detstvo v deväťdesiatych rokoch. Mečiar bol pre mnohých z nás akýsi polo-konkrétny, polo-abstraktný démon, na ktorého nadávali rodičia a ktorý sa zjavoval na televíznej obrazovke. Starí rodičia nadávali na „Džejára“ z Dallasu, rodičia na Mečiara. Nvotovej rodičia boli navyše aj politicky angažovaní umelci. Vo svojom dokumente už na začiatku ponúka zábery z vlastných archívov, ako sa ako deti „hrali na Mečiara“, čím svoje dielo otvorene subjektivizuje. Môžeme sa teda pozerať nielen na portrét Vladimíra Mečiara, ale na jeho portrét prizmou Terezy Nvotovej, ergo jedného človeka s určitými preferenciami, záujmami, hodnotami, ktoré sú/boli determinované jej rodinným zázemím či spoločenským postavením. Neviem, či to je najšťastnejšie autorské rozhodnutie v tomto prípade, ale je to legitímna dokumentaristická forma, tak prečo nie.



Od Mečiara, cez pamätníkov, po archívy
Chrbtovú kosť dokumentu tvoria predovšetkým tri roviny: (1) interview s Vladimírom Mečiarom priamo v jeho už legendárnej Elektre, (2) rozhovory s „pamätníkmi“, a (3) archívne zábery v sprievode autorkinej vlastnej narácie udalostí. Bohužiaľ, nič z toho nefunguje (dobre).

Začnime od toho najhoršieho. Nemám v úmysle dotknúť sa nikoho z menovaných, ale na čo sme potrebovali sedemdesiaty ôsmy rozhovor s Martinom M. Šimečkom a tristoosemdesiaty s Fedorom Gálom o Mečiarovi a o období zmeny režimu? Na všetky tieto otázky už „muži Novembra“ odpovedali nespočetnekrát a v tomto filme nám nepovedali nič nové. Aj Peter Tóth nám opäť porozprával o gangsterčinách SIS, Oskar Fegyveres o politickej vražde Róberta Remiáša a Marián Leško o tzv. „noci dlhých nožov“ a „babkách demokratkách“ na Pasienkoch, aj s archívnymi zábermi. Dve minúty googlenia a tri kliky na youtube a všetko si to človek nájde aj sám. Ale nemusí, lebo to už videl.

Jediným skutočne zaujímavým respondentom bol pán, ktorý rozprával o Mečiarových začiatkoch v Skloobale a ako sa z neho zo dňa na deň stal z podnikového pätolízača šampión zamestnancov a odborárov, lebo tak zafúkali politické vetry. Práve toto obdobie predstavovalo najväčší potenciál pre Terezu Nvotovú, ktorý ale nevyužila – pozrela sa na povrch, ale nepátrala hlbšie (alebo sa proste nedopátrala). Vladimír Mečiar je človek, ktorý sa v podstate náhodou dostal z pozície radového podnikového právnika lokálneho významu na post ministra vnútra a podarilo sa mu od toho momentu za mimoriadne krátky čas stať sa predsedom slovenskej vlády a takmer kompletne dostať pod svoju kontrolu politický a mocenský aparát štátu, vrátane starých kádrov aj nových ponovembrových prišelcov. Nech sú naše morálne súdy o tom akékoľvek, už len tento fakt robí Mečiara výnimočným politickým aktérom. Ako sa to ale stalo? Ako sa právnik z Nemšovej dostal k skillsetu, ktorý mu umožnil takýto vzostup? Aký bol vtedy človek? Čo ho formovalo? Nvotová sa týmto smerom letmo pozrie, aj nám ukáže fotku mladého Mečiara, ktorý vyzerá ako Robert De Niro z Taxikára s maskulínnym telom Sylvestra Stallona z Rockyho, ale nič skutočne podstatné nezistí. Staršieho občana z Nemšovej sa pýta na Mečiara z auta. Ten stroho odpovedá, že Mečiar bol „mečiarovský“. Autorke to, bohužiaľ, stačí, ide sa ďalej.

Rozhovor s Mečiarom a nevyužitá šanca
Ak sa pre niečo oplatí tento dokument vidieť, tak je to jedine kvôli rozhovoru s Mečiarom samotným, i keď aj ten nakoniec ostal v rovine nedostatočne využitej šance. Je úspechom produkčného tímu, že sa vôbec podarilo presvedčiť Mečiara, aby k sebe pustil filmový štáb. Takže vidíme bývalého premiéra, ako si opeká špekačku, ukáže nám jedáleň a záhradu. A rozpráva. Akurát nič nové. Nvotová sa pýta staré otázky, Mečiar hovorí staré klamstvá. S núteným úsmevom na tvári. Možno vôbec najzaujímavejšie časti dokumentu sú zábery na Mečiarovu tvár, ktoré trvajú o pár sekúnd dlhšie, než by si to scéna vyžadovala, a môžeme chvíľu sledovať jemné trasy premiérovej tváre, ako sa snaží udržať zjav uvoľnenia a vyrovnanosti, možno maskujúc to, že predsa len si inak predstavoval svoj dôchodkový odpočinok, než byť zavretý osamote vo svojej pevnosti, (ne)dobrovoľne stiahnutý z akéhokoľvek spoločenského života. Nvotovej rozhodnutie ponechať tieto „nadbytočné“ sekundy vo výslednom strihu dajú pripomenúť jej poetický cit zo Špiny. Zlyháva však ako reportérka, lebo z Mečiara nevytiahne nič, čo by sme už nevedeli. Nedozvieme sa o detstve, o jeho formatívnych rokoch, o jeho právnických a politických začiatkoch, ale ani len zdanlivé maličkosti, na ktoré by iste nemal problém odpovedať, ako čo sú jeho obľúbené knihy či filmy alebo hudba. Nič, čo by nám umožnilo ho lepšie spoznať ako človeka, nič, čo by nám o ňom poskytlo hlbší, plastickejší obraz, než jednorozmerná verzia politického zloducha, ktorého poznáme z televízie.

Najproblematickejšou časťou dokumentu je ale jeho koniec. Nvotová tu odhaľuje svoje karty a priznáva, že v podstate to ani nie je o „fenoméne Mečiar.“ Pozreli sme si povrchnú evolúciu jedného politického monštra, pospomínali sme si na všetky neduhy jeho autoritárskeho štýlu vládnutia, ale nakoniec to ani nie je až také podstatné, lebo ono sa to nekončí. Je tu nový démon.

Máme nového démona
A ktože to je? Kotleba? Führer spod Urpína, ktorý si tu 15 rokov buduje svoj politický status a momentálne ešte stále stojí v čele banskobystrickej samosprávy, a so svojimi trinástimi magianjugend spokojne vysedáva v Národnej rade SR a čaká na svoju príležitosť? Nie on? Je to excelovský neoliberál Sulík? Chodiaca kalkulačka, čo by zrušila akékoľvek náznaky sociálneho štátu a hodila nás na druhú koľaj Európskej únie? Ani on nie? Je to snáď attention whore Matovič? Neriadená strela, ktorá by destabilizovala akúkoľvek vládu, ktorej by bola súčasťou? Stále nie? Aha, možno je to vlastne Dzurinda, toho sme tak trochu preskočili. Nepokračoval v istom zmysle ten „mečiarizmus“ aj za Dzurindu? Jasné, obrátili sme sa na Západ a zapojili sa do jeho štruktúr, ale zabudli sme už na „problematickú“ privatizáciu, pokračujúce rozkrádanie, kupovanie poslancov, Palacku či Gorilu? Od Nvotovej by mohlo byť aj pomerne subverzívne, keby na tieto veci poukázala. Ale nie, nie je to ani Dzurinda. Nový démon je, uhádli ste, Robert Fico! A prečo vlastne? No, kampaň mu tiež robil Fedor Flašík, tiež robí akcie na Pasienkoch a tiež má medzi fanúšikmi dôchodkyne. Náhoda? Nemyslím.

Toto post scriptum robí z pôvodne len nepodareného dokumentárneho portrétu otvorenú politickú agitáciu. Bez neho by sa film možno dal odporučiť aspoň najmladšej generácii dnešných stredoškolákov, ktorí deväťdesiate roky nezažili a ktorým možno chýbajú aj základné vedomosti o najdôležitejších politických udalostiach obdobia mečiarizmu. Ideologické zafarbenie je ale príliš silné a dokument si asi užijú len skalní fanúšikovia Denníka N, ktorí sa chcú utvrdiť vo svojich zafixovaných názoroch.


A co si myslíte vy? Diskuse (0 příspěvků)

Pro vložení příspěvku musíte být zaregistrováni a přihlášeni.