Nakrútenie filmu o Janovi Masarykovi je samo o sebe nepochybne odvážne. O to viac, keď sa tvorcovia rozhodli priblížiť jeho osobnosť na pozadí dramatického obdobia rokov 1937 až 1939. Napriek tomu, že Jan Masaryk navštevoval územie dnešného Slovenska spolu s rodinou už od útlej mladosti, ovládal perfektne jazyk a z tohto územia pochádzalo množstvo jeho priateľov a blízkych spolupracovníkov (V. Hurban, V. Clementis, J. Papánek) povedomie a reflexia jeho života je na nízkej úrovni. Pokiaľ sa objavuje, tak väčšinou v súvislosti s dosiaľ neobjasnenou a záhadnou smrťou.

O to viac treba oceniť, že film sa venuje Janovmu životu, no o to musíme byť prísnejší vzhľadom na jeho potenciálny vplyv na historické vedomie spoločnosti. Obzvlášť, keď je uvedený pod tak priamočiarym názvom a úvodným upozornením, že bol natočený na základe skutočných udalostí.

V recenzii sa budeme venovať filmu z obsahovej a nie umeleckej stránky. Na rozdiel od textu, ktorý už bol na Poli uverejnený, si nebudeme všímať ocenenia, ktoré film získal. Ponecháme bokom aj okolnosti za ktorých bol uvedený na plátna kín. Pre naše účely to nepokladáme za podstatné.

Diplomat na psychiatrii

Úvodné scény zachytávajú zrúteného a traumatizovaného Jana Masaryka, ktorý sa ocitá v októbri 1938 v americkom psychiatrickom ústave. Zveruje sa do rúk nemeckého doktora, taktiež emigranta s vlastnou a trpkou skúsenosťou s novým nacistickým režimom. Z terapeutického lôžka rekapituluje obdobie od smrti svojho otca až po Mníchovskú dohodu. Liečebňa je východzím bodom filmu, od ktorého sa odráža k početným retrospektívam a opätovne sa k nemu vracia.

Je potrebné zdôrazniť, že tento pobyt, nie je historicky podložený. Tvorcovia využili fakt, že Masaryk bol v psychiatrickej liečebni ešte pred prvou svetovou vojnou a niektoré týždne jeho amerického pôsobenia nie je možné spoľahlivo historicky zrekonštruovať. Atraktivita rozprávania z psychoanalytickej pohovky im však zrejme stála za to a umožnila vo veľmi zhustenej podobe priblížiť niektoré charakteristiky jeho zložitej osobnosti.

Bohém na križovatke dejín

Divák sa sotva usadí v kresle a už sa mu dostáva prvých sexuálnych, drogových a násilných scén, na ktoré bol lákaný už bulvárne poňatým trailerom. Zložitú pozíciu Masaryka ako veľvyslanca v Británii, ako aj celej československej politiky tvorcovia približujú pomocou dialógov s politikmi a diplomatmi (G. Bonnet, R. Vansittart).

Situácia je asi takáto: Československo má spojeneckú zmluvu s Francúzskom, ktoré sa však nachádza v tesnom závese za britskou politikou s jasným cieľom — zabrániť vypuknutiu vojny za každú cenu. Spomienky na zákopy a bombardovania sú ešte príliš čerstvé, obyvateľstvo si praje mier. Životným záujmom Československa je naopak vytvorenie čo najširšej koalície proti nacistickému Nemecku, keďže v prípade vojenskej konfrontácie by jeho osamotená armáda nemala šancu na dlhodobú obranu.

Filmový Masaryk využíva všemožné prostriedky, aby sa dostal ku kľúčovým aktérom a získal ich na svoju stranu. Márne. Pri diskusii s vodcom Sudetonemeckej strany Konradom Heinlenom, ktorý kladie československej vláde stále nové a nové požiadavky je jasné, kto má v danej situácii navrch.

Dynamika politického deja je bohužiaľ prerušovaná návratmi do psychiatrickej liečebne s banálnymi a nefunkčnými scénami, čo je veľmi kontraproduktívne najmä pre divákov bez hlbšej znalosti historickým faktov. Z liečebne sa napríklad Masaryk vydáva na prednášku o ťažkej situácii Židov v Európe.

Počas večera sa zoznamuje so svojou budúcou partnerkou Merciou Davenportovou a ihneď si vzájomne padnú do oka. V skutočnosti k zoznámeniu došlo až v roku 1941. Táto romantická vsuvku zaberá príliš veľa času, ktorý mohol byť radšej venovaný hlbšiemu vykresleniu politických dejov alebo niektorých postáv, napríklad prezidenta Edvarda Beneša.

Krátky vrchol a strmý pád

Vrcholom filmu je vyhlásenie mobilizácie československej armády s veľmi efektnými a emotívnymi scénami, podfarbenými dramatickou hudbou a čítaním mobilizačnej vyhlášky, z neznámych dôvodov v slovenčine. Nastáva Masarykova „hviezdna chvíľa“, kedy sa zdá, že to Hitler so svojimi územnými požiadavkami prehnal už aj na vkus britského premiéra Nevilla Chamberlaina. Odovzdáva mu nótu v ktorej deklaruje nepriateľnosť požiadaviek a odhodlanie bojovať.

Narýchlo zvolané rokovanie v Mníchove však všetky nádeje pochováva. S bojom za každých okolností a bez západného spojenca nikdy nepočítal prezident Beneš, vláda ani generalita. Scény, pri ktorých Masaryk uvoľňuje svoje emócie v kontakte s bežnými Britmi, ktorých nazýva zbabelcami, pretože sa nehrnú do boja za československé hranice, patria medzi obsahovo najslabšie.

Po okupácii Čiech za nim vo filme prichádza do ústavu Edvard Beneš a vyzýva ho na spoluprácu: „Bez tvého jména, to nepůjde.“ Masaryk napokon súhlasí a púšťa sa do ďalšej etapy svojho života.

Premárnená šanca

Náročnú úlohu, ktorú si tvorcovia vytýčili kazí predovšetkým východzí a permanentne sa vracajúci bod — psychiatrická liečebňa. Ten prerušuje dramatický dej, ktorý sa tým pádom stáva menej zrozumiteľným. V spleti politických scén a jednorázovo sa objavujúcich postáv sa divák ľahko zamotá, no téma drog, ktorá je výrazne nadužívaná ako aj milostné scény mu v pamäti zostanú určite.

Príkladom markantnej nepresnosti, o ktorej sa však už bežný divák nedozvie je fakt, že Masaryk sa o okupácii nedozvedel na psychiatrii, kde sa následne aj za cenu násilia domáhal kokaínu, ale na prednáškovom turné, počas ktorého spolu s Edvarom Benešom oboznamovali americké auditória so situáciou v Európe a v Československu.

To, že postava Jana Masaryka má ďaleko od idealizovanej podoby ukázali už Pavel Kosatík a Michal Kolář v knihe Jan Masaryk — pravdivý příbeh. Film odohrávajúci sa na pozadí Mníchova je však až príliš redukcionistický a tým pádom sa vôbec nevenuje vrcholu Janovej kariéry, ktorým bola jeho funkcia ministra zahraničných vecí exilovej a neskôr „ľudovo-demokratickej“ vlády.

Táto etapa jeho života je zároveň aj tou najkontroverznejšou. Priniesť skutočne hodnotné dielo, ktoré by kultivovalo historické vedomie či už o osobe Jana Masaryka, alebo o dramatickom konci medzivojnovej ČSR, nad rámec všeobecného povedomia o „zrade“ sa teda nepodarilo.