V januári 2013 premiér David Cameron sľúbil, že sa zásadným spôsobom renegociujú vzťahy krajiny s EÚ. V preklade to znamená návrat dôležitých kompetencií z Bruselu do Londýna. Ak bude jeho strana vo vláde aj po voľbách, výsledok nechá schváliť v referende o zotrvaní krajiny v únii.

Pravdepodobnosť, že sa dvom najväčším stranám, labouristom a konzervatívcom, podarí zostaviť jednofarebnú vládu, je malá. Liberálov na pozícii tretej strany vystrieda Škótska národná strana (SNP). Neúspešné referendum o škótskej nezávislosti jej nijako neubralo na popularite, v máji môže získať 50 z 59 škótskych kresiel vo Westminsteri. Nahor sa tlačí aj euroskeptická Strana nezávislosti Spojeného kráľovstva (UKIP).

Znamená to, že žiadne ľudové hlasovanie nebude? Nie tak rýchlo. Cameronovi sa možno neujde úloha premiéra, ktorý vyvedie krajinu z únie. K britskému referendu o členstve v EÚ však môže viesť viac ciest. Konzervatívci môžu zostaviť koaličnú vládu. Abstrahujme od málo pravdepodobných možností (SNP či veľká koalícia s labouristami). Ak by aj ich partnermi boli opäť proeurópski liberálni demokrati, referenda sa nevzdajú. Pre Camerona alebo iného konzervatívneho premiéra by to bola priveľká cena. Sklamania voličov sa možno až tak obávať nemusí, spočítali by mu to však jeho vlastní euroskeptickí poslanci.

Ďalším partnerom by mohli byť severoírski unionisti, tí referendum podporujú. Farageova UKIP vyhlásila, že nemá záujem o koalíciu s konzervatívcami. Stále by však mohla podporiť ich menšinovú vládu. V tom prípade je hlasovanie o vystúpení z EÚ prakticky jasné.