November a hypersloboda

Lidé v Listopadu nevolali jen po svobodě, ale i po západním zboží a podle Martina Kasardy by se na to nemělo zapomínat – v dobrém i zlém.

Na uliciach ľudia štrngali za slobodu a proti komunistom. Ale rovnako legitímnym tvrdením je aj tvrdenie, že ľudia na uliciach štrngali preto, že chceli mať v obchode nové rifle, platne s madonnou, dosť mäsa, lego či fungujúce autá.

Francúzsky filozof Gilles Lipovetsky hovorí o období po šesťdesiatych rokoch minulého storočia ako o ére zrodu hyperkonzumnej spoločnosti. Od päťdesiatych rokov sa začali vo veľkej Británii, Francúzsku či západnej časti Nemecka postupne otvárať hypermarkety, nákupné centrá, pomer výdavkov na základné potreby ako sú potraviny a bývanie k výdavkom na veci dlhodobej spotreby sa menil v prospech tých dlhodobých. A socík? My sme síce mali čo jesť, ale na predmety dlhodobej spotreby ako autá sme dlhodobo čakali a dočkali sme sa veľkej nekvality.

Listopadová momentka. Foto Jan Malý, Mediafax

Pre obyvateľov Československa (a ďalších krajín socialistického bloku), boli plné obchody rôzneho relatívne kvalitného tovaru fikciou, tak isto, ako boli fikciou možnosti slobodne prejavovať svoje názory, nevoliť, kritizovať moc. Sloboda a konzum sa pre občanov socialistického bloku zlievali až tak, že za vyjadrenie slobody a túžby na západe sa považovalo aj pašovanie popkultúry ako boli platne či pornografické videokazety zo Západu (či sprostredkovane z polozápadnej Juhoslávie alebo temných obchodíkov v pasážach Budapešti, kam sa chodilo aj na rifle či potraviny). Pocit neslobody na hraniciach nepochádzal u väčšiny ľudí z faktu, že chceli čítať Havla, ale z toho, že pašovali nedostatkový tovar či nebodaj v gaťkách schované valuty. Ideológiu spravodlivej spoločnosti, v ktorej zvíťazí dobro, sme čerpali radšej z rozprávok hollywoodskej produkcie, než z rovnako ideologizovanej produkcie sovietskych filmov. Tí americkí kovboji boli predsa len väčší fešáci. A slasť zo slobody povedať si smelo , čo chceme, nahrádzala súkromná eufória vlastnenia banálnych hmotných statkov symbolizujúcich slobodu demokratického, kapitalistického, západného sveta. Pravdu povediac, pod slobodou slova si mnohí dodnes predstavujú možnosť slobodne si povedať, že ten či onen politik je grázel. A slobodné voľby? To myslíte, či si chceme vybrať modré alebo červené auto.

Idea slobody a demokracie je krásna myšlienka, ktorá sa nedá zrealizovať nikdy na 100 %, ale môžeme sa k nej blížiť. Pravda, kým si neuvedomíme, že ďalšou súčasťou tohto myšlienkovej koncepcie je zodpovednosť a tolerancia, akurát, že to nie je zodpovednosť k sebe a tolerancia vlastných chýb, ale zodpovednosť k spoločenstvu a tolerancia iných názorov.

Za ostatných dvadsať päť rokov sme sa so zodpovednosťou k spoločenstvu príliš nemaznali, pretože boj o moc a získanie štátnych zdrojov pod kontrolu vždy viedol k zodpovednosti zabezpečiť seba a svojich blízkych, než k zodpovednosti za rozvoj spoločenstva a je len šťastím, že sa popri uspokojeniu mocenských štruktúr rozvíjal aj koncept zdanlivého uspokojovania väčšiny, ktorý sa však vždy po pár rokoch ukázala vo svojej neuspokojiteľnej nahote a nenažranstve moci ktorejkoľvek z vlád – mečiarovskej, dzurindovskej či ficovskej, všetko jedno.

Demokracia sa ukazuje ako koncept, ktorý je nádherný ako idea, ale tragický vo svojom výsledku. Demokracia by ideálne mala prinášať na vrchol tých, ktorí sú v spoločnosti najlepší, paradoxne vynáša tých najarogantnejších a najpriemernejších, ktorí v zrkadle každé ráno isto nevidia ideálne ľudské vlastnosti akými sú česť, zmysel pre spravodlivosť, obetavosť.

Výsledok novembra? Idea slobody sa ukazuje ako donkichotský boj. Tento boj sa donkichotsky začal, keď niekoľko desiatok nadšených intelektuálov začalo s heslom slobody svoj boj za spoločnosť bez násilia, spoločnosť bez totalizujúcej moci, spoločnosť otvorenú. Dnes smutne hľadia na to, že otvorili vráta pre hyperkonzumnú, súkromnými radosťami a vlastnením postihnutú spoločnosť.

Zdá sa, že sloboda bola pre štrngajúce davy stelesnená v inej podobe, než heslá, ktoré sme na ulici chceli presadiť. Sloboda sa zmenila na slová kupovať, mať, vlastniť a nehanbiť sa za to. Materiálno, ktoré vrchovato uspokojuje naše duchovné potreby a túžby. Lipovetského hyperkonzumná spoločnosť vyvalila do socializmu dvere, pretože prináša pohodlie, mäkšie pérovanie v autách a viac jedla. Keď si vtedajší protagonisti s ľútosťou pripomínajú heslá o peknej idey otvorenej spoločnosti bez násilia, veľkých emóciách a slobode v snahe privatizovať si November ako svoj odkaz ľudstvu, zabúdajú na to, že pre väčšinu slovo sloboda znamená voľačo iné, ako pre minoritu.

A osobný koniec: V novembri 1989 som nekachličkoval, ale stál na čele štrajkového výboru svojej alma mater v Nitre. Že väčšina si myslí o slobode voľačo iné, ako my diskutéri z námestia a okrúhlych stolov s vedením našej fakulty som pochopil na začiatku decembra, keď aula už nebola plná ani spolovice a intráky sa vyprázdnili, lebo žúrka už trocha omrzela. Väčšina budúcich učiteľov sa už vyhrievala doma a čakala, čo sa stane, že to predsa niekto zariadi za nich a oni si prídu na skúškové po svoje nové revolučné známky do indexu. A mnohí už budú mať nové topánky z Mariahilfestrasse...

A co si myslíte vy? Diskuse (0 příspěvků)

Pro vložení příspěvku musíte být zaregistrováni a přihlášeni.