Keď som sa rozhodla zverejniť utajené informácie v roku 2010, spravila som to preto, lebo mám rada túto krajinu a mám zmysel povinnosti voči druhým. Dostala som za to 35 rokov väzenia. Chápem, že tento akt porušil zákon.

Ale to, pre čo som informácie zverejnila, nebolo vyriešené. Zatiaľčo v Iraku vypukla občianska vojna, Amerika znova rozmýšľa nad intervenciou, a to by malo znovu nastoliť otázku, akým spôsobom americká vojenská administratíva kontrolovala mediálne pokrytie svojich vojen v Iraku a v Afganistane. Som presvedčená, že súčasné obmedzovanie slobody médií a excesívne utajovanie faktov vládou, znemožňujú Američanom skutočne pochopiť, čo sa deje vo vojnách, ktoré financujeme.

Ak ste sledovali správy počas irackých volieb v marci 2010, mohli by ste si pamätať, že americké médiá boli plné príbehov o volebnom úspechu, spolu s anekdotami a fotkami irackých žien hrdo ukazujúcich svoje zaatramentované prsty. Podtext bol, že vojenské operácie USA úspešne vytvorili stabilný a demokratický Irak.

Tí a tie z nás, ktorí sme práve slúžili v Iraku, sme boli svedkami komplikovanejšej reality.

Vojenské a diplomatické správy prichádzajúce na môj stôl detailne popisovali brutálne útoky na politických disidentov zo strany irackého Ministerstva vnútra a federálnej polície, v mene premiéra Núrího Málikího. Zadržaní boli často mučení alebo zabití.

Na zaičatku roka 2010 som dostala príkaz vyšetriť 15 jednotlivcov, ktorých zadržala federálna polícia na základe podozrenia, že tlačili „proti-irackú literatúru”. Pochopila som, že títo ľudia nemali žiadne spojenie s terorizmom, publikovali len akademickú kritiku Málikího administratívy. Preposlala som tieto závery zastupiteľovi zo severného Baghdadu. Odpovedal mi, že nepotreboval túto informáciu, namiesto toho očakával, že budem nápomocná federálnej polícii pri lokalizovaní ďalších „proti-irackých” tlačiarní.

Bola som šokovaná spolupáchateľstvom našich vojakov v korumpovaní ich volieb. Napriek tomu sa tieto hlboko znepokojujúce informácie úplne vyhli radarom amerických médií.

To nebol prvý (ani posledný) prípad, kedy som bola donútená pochybovať o spôsobe, akým sme viedli misiu v Iraku. My, analytici, a dôstojníci, ktorým sme zodpovedali, sme mali prístup k celkovému prehľadu o vojne, iba málo ďalších ľudí malo tak komplexný prehľad. Ako mohli najvyšší politici povedať, že americká verejnosť, a vôbec Kongres, podporujú konflikt, ak verejnosť nepoznala ani len polovicu príbehu?

Medzi mnohými správami, ktoré som dostávala emailom počas služby v Iraku v rokoch 2009 a 2010, bol jeden interný brífing, ktorý obsahoval zoznam nedávno publikovaných článkov o americkej misii v Iraku. Jednou z mojich povinností bolo poskytnúť krátke zhrnutie pre dôstojníkov vo východnom Baghdade v rozsahu jednej vety na každú vec pokrytú v brífingu, dopĺňajúc našu analýzu s analýzami lokálnej spravodajskej služby.

O čo viac som robila tieto každodenné porovnávania medzi novinovými článkami doma v USA a medzi diplomatickými a vojenskými reportami, ku ktorým som mala prístup, o to viac som videla ten rozdiel. V ostrom kontraste k solídnym a nuansovaným brífingom, ktoré sme vytvárali v Iraku, mediálne správy dostupné verejnosti boli plné hmlistých špekulácií a zjednodušení.

Kľúč k tomuto rozporu je v tých brífingoch. Na vrchu každého bolo číslo novinárov pripojených k americkým vojenským jednotkám v bojovej zóne. Počas celej mojej služby v Iraku som nevidela, že by toto číslo presiahlo 12. Inými slovami, v celom Iraku, ktorý má 31 miliónov obyvateľov a kde bolo 117 000 amerických vojakov, vojenské operácie pokrývalo nie viac ako tucet novinárov.

Proces obmedzovania vstupu médií ku konfliktu začal s jedným reportérom, ktorý požiadal o akreditáciu v Iraku. Všetci novinári sú dôsledne lustrovaní vojenskými dôstojníkmi zodpovednými za verejné záležitosti. Tento systém má ďaleko od nestrannosti. Neprekvapí preto, že tí novinári, ktorí majú etablované vzťahy s armádnymi dôstojníkmi, majú väčšiu šancu získať akreditáciu.

Menej sa vie, že o novinároch od vojenských kontraktorov sa usudzuje, že budú produkovať „priaznivé” správy, na základe ich predchádzajúcej práce, a preto sú preferovaní. Takýto „priaznivý” rating pridelený každému žiadateľovi sa používa na posúdenie tých, ktorí pravepodobne budú písať kritickejšie.

Novinári, ktorí získajú akreditáciu do Iraku, musia podpísať dohodu o „základných pravidlách”. Armádni dôstojníci zodpovední za PR tvrdia, že je to na ochranu bezpečnosti, ale zároveň im to umožňuje ukončiť prístup novinárovi bez možnosti odvolania.

Bolo mnoho prípadov, keď novinári stratili akreditáciu po kontroverzných článkoch. V roku 2010 generál Stanley A. McChrystal a jeho zamestnanci v Afganistane zablokovali vstup do Iraku novinárovi časopisu Rolling Stone Michaelovi Hastingovi po tom, čo kritizoval Obamovu administratívu. Hovorca Pentagonu vyhlásil, že „novinárske vstupy sú privilégiom, nie právom.”

Ak je novinárov vstup zablokovaný, väčšinou to znamená, že on alebo ona sú na čiernom zozname. Tento program obmedzovania prístupu médií napadol nezávislý novinár Wayne Andreson na súde v roku 2013. Anderson tvrdil, že sa držal pravidiel v dohode, ale jeho prístup bol zablokovaný po tom, ako publikoval opačné správy o konflikte v Afganistane. Rozhodnutie súdu dalo za pravdu tvrdeniu armády, a to, že neexistuje ústavne chránené právo dostať novinársku akreditáciu od armády.

Program akreditovaných novinárov, ktorý stále pokračuje v Afganistane a kdekoľvek USA pošlú vojská, je ovplyvnený armádnou skúsenosťou z toho, ako mediálne pokrytie zmenilo verejnú mienku počas vojny vo Vietname. Strážcovia brán v PR majú priveľa moci: novinári sa logicky boja, že stratia akreditáciu, preto radšej nebudú informovať o kontroverzných veciach, ktoré by mohli zdvihnúť červené vlajky.

Existujúci program núti novinárov súťažiť medzi sebou o „špeciálny prístup” k zásadným veciam ohľadne zahraničnej a domácej politiky. Príliš často sa stáva, že výsledkom sú správy, ktoré lichotia seniorným politikom. Tým pádom je prístup americkej verejnosti k faktom v podstate vypitvaný a nemajú ako zhodnotiť správanie amerických politikov.

Novinári musia zohrať dôležitú úlohu vo vyzývaní k reforme systému akreditácií. Priaznivosť predchádzajúcich správ novinára by nemala byť faktorom. Transparentnosť garantovaná komisiou mimo PR dôstojníkov by mala riadiť akreditačný proces. Nezávislá komisia zložená z vojenských zamestnancov, veteránov, civilistov z Pentagonu a novinárov by mala vyvažovať medzi právom verejnosti na prístup k informáciám a potrebou vojenskej bezpečnosti.

Novinári majú rýchly prístup k informáciám. Ozbrojené sily môžu urobiť oveľa viac, aby odtajnili informácie, ktoré neohrozujú vojenské operácie. Napríklad „Správy o dôležitých aktivitách” poskytujú stručný prehľad udalostí ako útoky a úmrtia. Sú difoltne tajomstvom, ale mohli by byť nápomocné novinárom pri publikovaní faktov.

Prieskumy verejnej mienky ukazujú, že dôvera Američanov v ich volených zástupcov je rekordne nízka. Zlepšenie prístupu médií k tak zásadnému aspektu nášho národného života — kam USA poslala mužov a ženy svojich ozbrojených zložiek — by bol silným krokom k znovunadobudnutiu dôvery voličov.