Andrej Kiska nastúpil do úradu a už ma obťažujú komentáre o tom, ako by mal vyzerať nový prezident a akú by mal mať minulosť. Masaryk a v menšej miere Havel nasadili kritéria príliš vysoko. Zvykli sme si, že rodiace sa krajiny môžu mať funkčný prezidentský úrad. Slovenskí prezidenti túto tradíciu zvrátili. Palác neplnil ani symbolickú funkciu a jeho nájomníci krajinu rozdeľovali. Nemá zmysel pozastavovať sa nad Gašparovičom. Bol posledným predstaviteľom mečiarizmu, intelektuálne a ľudsky na funkciu nikdy nemal a z jeho pôsobenia si už teraz nič nepamätám.

Väčšie obavy mám z toho, ako štylizuje nového prezidenta jeho okolie do pozície nepolitického prezidenta. Kiska nemá prezidentskú stranu a dočasne sa nemôže opierať ani o Procházku, ktorý odišiel s chalaňmi na matrace. Svet prezidenta Kisku pochádza zo sveta Ivety Radičovej, ktorú nepolitická politika zradila. Opovrhovanie politickou prevádzkou a štylizácia prezidenta do úlohy charitatívneho šéfkuchára predstavujú najväčšie riziko nového úradu. Na Slovensku si prezident nemôže dovoliť byť nad všetkým, naopak spoločnosť vyžaduje hlboký ponor bez nádychu. Andrej Kiska ukázal, akákoľvek je jeho minulosť, že je ochotný zobrať na seba úlohu morálneho katalyzátora spoločnosti. No prezidentský úrad je politickou funkciou. V opačnom prípade by sme si vystačili s Chudíkom namixovaným s myslením súčasného pápeža.

Slovenská politika patrí v Európe k tým najdrsnejším. Stala sa prirodzeným prostredím oportunistov a finančných predátorov. Ekumenický obed úspešných s bezdomovcami je zaujímavý, no pre krajinu je dôležitejšie, či sa Kiskovi podarí dostať k stolu aj tých, ktorí majú vplyv na krajinu. Jeho najväčšou výhodou je, že nie je produktom straníckeho establišmentu a vymyká sa kontrole. Paradoxne ho preto môžu zatiaľ politici vnímať ako verejnú postavu druhej kategórie. Analógia s izolovanou Ivetou Radičovou by mala jeho poradcom slúžiť ako memento. Stranám neprekážajú verejné vystúpenie proti korupcii a recepcie s mimovládkami. Andrej Kiska sa stane veľký hráčom vtedy, keď z paláca vybuduje autonómne politické centrum. Aby sa mu to podarilo, nesmie podľahnúť predstave, že prezident je moralizujúcim veľkňazom. Problémom slovenskej spoločnosti totiž nie je chýbajúca morálka, ale brutalita straníckeho systému a premena verejného života na gladiátorskú arénu.

Ak prezident uverí, že jeho poslaním je byť princeznou Dianou, tak mu to bude stačiť iba na udržiavanie si podpory všetkých tých, ktorých realita pripravila o povinnosť žiadať od svojich predstaviteľov to, čo žiadajú sami od seba. S takýmito postojmi bude mať vždy dosť obdivovateľov a selfies, no palác sa môže premeniť na apolitický priestor s fontánou morálnej čistoty. Graham Green napísal, že koncepcia hriechu katolíckej cirkvi je nadmieru funkčná, pretože k sebe priťahuje zúfalcov. Novému prezidentovi vyčítali kritici gýčový rozmer. Hlbokým ponorom do podzemia spoločenského hriechu sa tejto výčitky zbaví a stane sa pravdivým. Iba tak sa mu podarí zmeniť spoločnosť a urobiť z autenticity nástroj politickej inšpirácie.