Európa potrebuje suverenitu

Z produkce JeToTaku.sk vybíráme tentokrát delší text Eduarda Chmelára. Autor na pozadí poválečného vývoje Evropy, snah USA i současného dění na Ukrajině předkládá argumenty pro prospěšnost, ba nutnost existence jednotné zahraniční politiky EU.

A1

Eduard Chmelár

15.03.2014 08:30

  • Svět
  • Dopis ze Slovenska
A2

Vlajky EU před sídlem Evropské komise. Foto neznámého autora, flickr.com

Dramatická situácia, ktorá sa pred našimi očami v týchto týždňoch odohráva v Ukrajine, opätovne otvorila a zvýraznila otázku jednotnej európskej zahraničnej politiky. V skutočnosti je to problém, ktorý sprevádza európsku integráciu od jej začiatku, lebo je na ňom postavená vízia emancipácie Európy. Táto úloha je spojená predovšetkým s vymanením sa z čoraz deštruktívnejšieho vplyvu záujmov USA.

Hoci sa na prvý pohľad môže zdať, že Spojené štáty podporujú zjednocovacie procesy v Európe, v skutočnosti sledovali od začiatku diametrálne odlišné ciele. Bývalý poradca amerického prezidenta Jamesa Cartera, politológ Zbigniew Brzezinski to pomenoval veľmi otvorene: To, že Európa zaujíma iné postoje k Iraku, Iránu alebo palestínskej otázke, nevnímajú vo Washingtone ako názorové rozdiely dvoch rovnocenných partnerov, ale ako porušenie subordinácie, spochybnenie vodcovstva Spojených štátov. Aj veterán studenej vojny Henry Kissinger vo svojom klasickom diele Umenie diplomacie priznáva, že Európska únia bola pre USA osožná len ako mechanizmus stability v strednej a východnej Európe. Ponižujúcu úlohu Európy dobre ilustrujú aj vyhlásenia Spojených štátov, ktoré opakovane vyjadrovali podporu tureckému či ukrajinskému členstvu v EÚ a nikomu z európskych diplomatov ani len nezišlo na um namietať, čo ich je do toho. Niet preto divu, že už spomínaný Zbigniew Brzezinski nazval Európsku úniu pohŕdavo americkým protektorátom.

Napätie medzi európskym a transatlantickým uvažovaním existovalo od začiatku. Prezieravé slová ako jeden z prvých vyslovil Winston Churchill. Ten na summite Rady Európy v auguste 1950 predniesol pôsobivý prejav, v ktorom upozornil, že americký jadrový dáždnik nemusí byť rozprestretý nad Európou večne, a preto vyzval na vytvorenie „mocnej európskej sily“, ktorá by spadala pod právomoc „európskeho ministra obrany“. Predložil návrh na vytvorenie „zjednotenej európskej armády, ktorá by podliehala európskej demokratickej kontrole“. Hoci väčšina delegátov predpokladala, že táto funkcia by bola najvhodnejšia pre samotného Churchilla, ten s postom európskeho ministra obrany nepočítal, lebo sa chcel po voľbách vrátiť na čelo britskej vlády.

Zhromaždenie tento návrh veľkou väčšinou schválilo, iba britskí labouristi, nemeckí sociálni demokrati a švédski socialisti sa hlasovania zdržali. V tom čase boli najhorlivejšími prívržencami európskej armády Francúzi. Z Washingtonu totiž rástol tlak na znovuvyzbrojenie Nemecka, a tomu sa chcel Paríž vyhnúť. Robert Schuman bol vo svojich federalistických plánoch stúpencom postupných krokov, ale v konečnom dôsledku rátal s európskou vládou a armádou. No i samotný nemecký kancelár Adenauer mal obavy z amerického návrhu a koncom roka 1949 vyhlásil, že ak sa má Nemecko podieľať na bezpečnosti Európy, tak nie v podobe samostatného nemeckého wehrmachtu, ale v podobe nemeckého kontingentu ako súčasti európskej armády. Plán na európsku armádu napokon vypracoval Jean Monnet a predložil ho francúzskemu premiérovi Renému Plevenovi, ktorý ho predniesol v parlamente 24. októbra 1950. Pleven navrhol „vytvoriť v záujme európskej obrany európsku armádu podriadenú politickým inštitúciám zjednotenej Európy“. Francúzsky parlament návrh schválil, no spojenecké vlády reagovali na túto iniciatívu veľmi skepticky. Po zmene vlády to bol paradoxne Paríž, ktorý projekt opustil, zatlačený do kúta verejnou mienkou vo Francúzsku, ktorá bola zdesená z toho, že by sa francúzska armáda (povedané slovami generála de Gaulla) pomiešala s armádou porazeného Nemecka. Európska armáda by podľa gaullistov vyzbrojila Nemecko a odzbrojila Francúzsko, čo považovali v tom čase za nemysliteľné.

Lenže neskôr to bol práve de Gaulle, ktorý sa na začiatku šesťdesiatych rokov vyslovil za „európsku Európu“, menej prepojenú so Spojenými štátmi a rovnocennejšiu v dialógu so Sovietskym zväzom – teda Európu, ktorá by bola prínosom pre svetovú rovnováhu. Nesledoval tým ani tak vznešené ciele integrácie ako skôr cieľ, že pre Francúzsko znamenala zjednotená Európa znovunadobudnutie niekdajšej francúzskej veľkosti, kým pre Nemecko predstavovala základ národnej rehabilitácie. De Gaulle trval na revízii NATO v zmysle partnerskej americko-európskej organizácie vybudovanej na rovnocennom základe. V atmosfére studenej vojny však považovala väčšina spojencov za nebezpečné, aby sa stala európska politika akousi treťou silou v konflikte medzi Západom a Východom. Proti európskej politickej únii boli v tom, čase hlavne Briti a Holanďania.

V tom čase našiel de Gaulle nečakane dôvtipného protivníka v novom prezidentovi USA Johnovi F. Kennedym. Americké obchodné kruhy v tom čase začínali byť znepokojené z poklesu produktivity ekonomiky Spojených štátov a rastu nezamestnanosti, kým zo západnej Európy sa stával najzaujímavejší svetový trh. Biely dom začal vnímať Európske hospodárske spoločenstvo ako nebezpečného konkurenta a tieto obavy vyjadril Kennedy vo svojom prvom posolstve Kongresu USA. O rok neskôr, 25. januára 1962, navrhol preto vytvorenie „otvorenej obchodnej asociácie medzi USA a EHS“ oficiálne označovanej ako Trade Expansion Act. Jeho „veľký plán partnerstva Ameriky a Európy“ otvorene podporil aj Jean Monnet, ktorý bol presvedčený, že budovanie zjednotenej Európy nemôže ísť proti Spojeným štátom, lebo ju to oslabí. Hoci reakcie vo väčšine európskych spojencov boli priaznivé, generál de Gaulle to nepovažoval za „veľký plán“ a oprávnene videl v Kennedyho návrhu nástroj na udržanie amerického vodcovstva a na zabránenie vytvorenia Európskej únie s vlastnou nezávislou politikou. Americký prezident sa usiloval tieto obavy rozptýliť a vo svojom prejave zo 4. júna 1962 vo Filadelfii nešetril podmanivými slovami na adresu európskych partnerov. Uviedol: „Spojené štáty sa pozerajú na formujúcu sa Európu s obrovským obdivom. Silnú a zjednotenú Európu nepovažujeme za rivala, ale za partnera. Som presvedčený, že zjednotená Európa bude hrať dôležitejšiu úlohu v spoločnej obrane.“ Ale de Gaulle mu neveril. Francúzski priemyselníci sa obávali, že nebudú schopní čeliť americkej konkurencii, farmári sa obávali spoločnej poľnohospodárskej politiky a finančníci sa obávali silného dolára.

Prvé pokusy o spoluprácu v oblasti zahraničnej politiky sa medzi európskymi štátmi objavili v roku 1970. Mal k tomu prispieť nový mechanizmus nazvaný Európska politická spolupráca (EPS). Veľmi rýchlo sa však ukázalo, že táto spolupráca funguje len vtedy, ak členské štáty podporovali politiku veľmocí ako Veľká Británia alebo Francúzsko. A hoci v tom čase až 120 krajín akreditovalo svojich veľvyslancov pri EHS, samotné Európske spoločenstvo nebolo schopné ani ochotné zjednotiť svoju diplomatickú reprezentáciu. Ďalšie pokusy o hlbšiu koordináciu európskej zahraničnej politiky zlyhávali na absencii nástrojov použiteľných v medzinárodných vzťahoch. Tie najvážnejšie nedostatky sa prejavovali v oblasti spoločnej obrany. Keďže Európske spoločenstvo nedisponovalo ozbrojenými silami, nemohlo hrať ani väčšiu váhu v zahraničnej politike.

Kým Kennedy sa ešte snažil vysielať voči európskym partnerom aspoň gestá rovnocennej spolupráce, jeho nasledovníci sa k takýmto iniciatívam stavali čoraz rezervovanejšie. Najvážnejší konflikt medzi USA a Európou vypukol počas vládnutia Richarda Nixona. Americký prezident Nixon otvorene považoval EHS za konkurenta, odmietal samostatnú politickú úlohu Európy a vo vojenskej oblasti žiadal rovnomernejšie rozloženie nákladov na chod NATO, ale bez ohrozenia vedúcej úlohy USA. Západnú Európu síce považoval za jeden celok, ale pod záštitou Spojených štátov a neuznával ani myšlienku nezávislej zjednotenej Európy ako integračný cieľ. To začalo rozlaďovať nielen Paríž, ale aj ďalších európskych spojencov. Vrchol arogancie predviedol Nixon v prejave z 23. apríla 1973, kedy navrhol vypracovať „novú Atlantickú chartu“ s jasným rozlíšením globálnej zodpovednosti Spojených štátov a regionálnych záujmov Európy. A keď o dva mesiace neskôr podpísal s Brežnevom dohodu o predchádzaní jadrovým konfliktom, európski spojenci (vrátane Veľkej Británie) boli pobúrení a francúzsky minister obrany Michel Jobert ju odsúdil ako „americko-ruskú spoluvládu“. V reakcii na to o deň neskôr, 23. júna 1973, prijali ministri zahraničných vecí európskej deviatky „dokument o európskej identite“, ktorý otvorene požadoval, aby boli vzťahy so Spojenými štátmi založené na rovnosti a „nepoznamenali odhodlanie deviatky presadiť sa ako jedinečná a odlišná entita“.

K ďalšej roztržke sa schyľovalo počas globálnej ropnej krízy, ktorá vypukla v októbri 1973. Francúzska vláda sa obávala, že novú situáciu zneužijú Spojené štáty na to, aby udusili akékoľvek snahy Európy na väčšiu samostatnosť, preto navrhla vypracovanie Spoločnej zahraničnej politiky Európskeho spoločenstva a otvorenie európsko-arabských rozhovorov o otázkach ropy. Chvíľu sa zdalo, že medzi európskymi spojencami došlo k zblíženiu postojov, no už vo februári 1974 sa na konferencii vo Washingtone Nemecko a Veľká Británia primkli k Spojeným štátom a európska solidarita sa opäť vytratila.

Konflikt vyhrotil šéf americkej diplomacie Henry Kissinger, ktorý negatívne reagoval jednak na vznik a rozvoj Európskej politickej spolupráce a jednak nechápal skutočnosť, že sa Európania pred tým, ako sa stretnú so Spojenými štátmi, radia najprv medzi sebou. Varoval Európske spoločenstvo pred separatistickými snahami a žiadal európske štáty, aby sa zaviazali konzultovať so Spojenými štátmi prijatie akéhokoľvek významného spoločného rozhodnutia. Väčšina európskych spojencov na čele s Nemeckom bola ochotná s takýmto postupom súhlasiť, francúzsky prezident Pompidou však bol proti. Podľa jeho názoru by sa konzultácie s Washingtonom mali uskutočniť až potom, čo si Európa vytvorí a vyjasní na danú tému vlastný názor. Na to Kissinger pohrozil, že ak sa európska deviatka nedohodne na konzultáciách s USA, Spojené štáty uprednostnia bilaterálne vzťahy s tými krajinami ES, ktoré si to budú želať. Z týchto konfliktov vidno, ako ľahko vedel Washington manipulovať nejednotnou Európou a že motorom európskej identity bolo jednoznačne Francúzsko.

V každom prípade, v tom čase bolo oveľa ľahšie vymedziť európsku identitu voči komunistickému impériu ako voči Spojeným štátom. Aj Sovietsky zväz totiž odmietal európsku integráciu, ktorá by mala politické a vojenské vyústenie. Moskva neuznávala EHS, nemala pri ňom ani diplomatické zastúpenie a až v marci 1972 Leonid Brežnev uznal, že „Spoločný trh je súčasťou reálnej situácie v západnej Európe“. Nebolo to však plné medzinárodné uznanie, iba snaha o priame rokovanie medzi EHS a RVHP, a tým oslabenie transatlantických vzťahov. Európa však na túto udičku neskočila.

Nové napätie medzi USA a ES vzniklo počas vlády Ronalda Reagana. Americký prezident chcel uvaliť na európske krajiny embargo za ich dodávky vybavenia pre sibírsky ropovod, no tentoraz zostalo Európske spoločenstvo jednotné. Posledné účinné rozdelenie európskych spojencov uskutočnila Bushova administratíva so svojím známym delením na „starú“ a „novú“ Európu či vytvorením „koalície ochotných“.

Tento historický prierez ukazuje, že snahy o európsku suverenitu sú súčasťou európskeho integračného procesu. A že kým počas studenej vojny bola dominantná úloha Spojených štátov pochopiteľná, dnes je vyslovene škodlivá. Európa nepotrebuje mať spoločné všetky rezortné politiky, nepotrebuje mať neprehľadné množstvo smerníc regulujúcich všetky oblasti života, ale akútne potrebuje zjednotiť vlastnú diplomaciu a bezpečnosť. Zahraničná politika je kľúčom k jej jednote, moci a schopnosti brániť vlastné záujmy pol miliardy svojich občanov. Európa nemá rovnaké záujmy ako Spojené štáty. Nemá ich rovnaké v Afrike, nemá ich rovnaké na Blízkom východe, nemá ich rovnaké ani v Rusku. Oproti silovej politike Spojených štátov má v týchto oblastiach množstvo komparatívnych výhod, lepšie vzájomné vzťahy a oveľa lepšie meno.

Politika EÚ vo vzťahu k Ukrajine sa ocitla vo vleku amerických záujmov a washingtonskej optiky. Brusel už na začiatku krízy celkom nezmyselne odmietol rokovania vo formáte EÚ – Ukrajina – Rusko, ktoré mali väčšiu šancu na diplomatické vyriešenie sporu. Namiesto toho si osvojil nekompetentné frázy Bieleho domu o podpore nových volieb, hoci každému musí byť jasné, že voľby nevyriešia nič, iba potvrdia rozdelenie krajiny a patovú situáciu. Práve Európa sa mohla a mala zasadiť za silnú dekoncentráciu moci v Kyjeve a podporiť federalizáciu Ukrajiny ako jediný možný spôsob udržania jednoty štátu a zabránenia občianskej vojny. Zároveň mala stopnúť pokusy zatiahnuť do krízy NATO a vysvetliť novému vedeniu v Kyjeve, že na takéto dobrodružstvo môže zabudnúť, že je to podobné šialenstvo ako keby Rusko uzavrelo vojenský pakt s Mexikom.

Absencia európskej zahraničnej politiky skrýva v sebe ešte jedno podstatné nebezpečenstvo, zo všetkých najakútnejšie. Rusofilom treba vysvetliť, aby sa zobudili zo svojho romantického blúznenia o jednote Slovanov, že takto postimperiálna Moskva neuvažuje. Ak nezačneme myslieť na naše spoločné európske záujmy, tak stredoeurópskemu priestoru hrozí, že sa stane opäť obeťou strategickej dohody Ruska s Nemeckom (tieto dve mocnosti si čoraz viac rozumejú). Z tohto zovretia nás však nevyslobodia Spojené štáty, z tohto zovretia nás môže vyslobodiť iba politicky a bezpečnostne silná a jednotná Európa. Mnoho ľudí žijúcich v minulosti túto zmenenú situáciu ešte stále nechápe. Musíme konať rýchlo. Teraz je v našom vlastnom naliehavom záujme dohodnúť sa v prvom rade na neutralite Ukrajiny a zabezpečiť Sevastopoľu štatút základne v dlhoročnom ruskom prenájme, ktorý bude garantovať nezávislosť Ukrajiny (podobne ako je americká vojenská základňa Guantánamo zárukou kubánskej nezávislosti). No predovšetkým musí Európa v tejto záležitosti konať samostatne, lebo len ona môže zabrániť novej vlne studenej vojny s Ruskom, ktorá sa (povedzme si úprimne) fakticky nikdy neskončila – no ani nie tak pre politiku Moskvy, ako skôr pre sústavný nepriateľský tlak Západu (ten sa prejavoval okrem iného aj tým, že západní spojenci nedodržali od roku 1989 nijakú dohodu a nijaký záväzok voči Moskve, vrátane sľubu nerozširovať NATO k ruským hraniciam, ktorý dal Gorbačovovi ešte Bush starší).

Ešte raz, zopakujem najmä pre naivných ľavičiarov a nacionalistov: Rusko neprejavuje voči Európe nijakú zvláštnu náklonnosť. Putin sa pustil do rozsiahleho geopolitického zápasu, v rámci ktorého súperí tak so záujmami USA, ako aj so záujmami Európskej únie. Ruský prezident sa vymedzuje voči európskym hodnotám konzervatívnym prístupom k tradičnej morálke, silným vplyvom ortodoxnej cirkvi, pohŕdaním voči tolerancii a liberálnej demokracii. To nie je niečo, čomu by Európa mala držať palce. Ale Európska únia musí vypracovať novú vlastnú zahraničnopolitickú koncepciu voči východným susedom – odlišnú od Spojených štátov, ktorá bude aktívnejšie využívať priestor k spolupráci a má preto vyšší potenciál stať sa úspešnou ako doterajší konfrontačný prístup. Európa sa musí stať pokojnou silou – takou, ktorá na jednej strane ochráni kontinent pred recidívami ruského imperiálneho mesianizmu a na druhej strane sa nenechá strhnúť do priepasti nepredvídateľného amerického militarizmu. Aj naivní proatlantickí nadšenci by mali pochopiť po tom, čo arizonský senátor John McCain v reakcii na ukrajinskú krízu v pondelok navrhol obnovenie raketovej obrany v Česku a Poľsku, že tento systém bol danajským darom Európe a že nie je v našom záujme byť servisom vojenských dobrodružstiev USA.

Veľmi podobne je to aj so zdanlivo priateľskými návrhmi na posilnenie spolupráce v oblasti biznisu. V deväťdesiatych rokoch sa oživil Kennedyho plán na „obchodnú asociáciu medzi USA a Európou“. Všimnime si a sledujme tú niť pokusov. Vo februári 1998 prišiel návrh na vytvorenie Nového transatlantického trhu (NTM). Bol zmietnutý zo stola pre odpor Francúzska, ktoré v ňom videlo ohrozenie audiovizuálnej produkcie, ale aj poľnohospodárstva. Ešte v novembri toho istého roku vyrukovala Európska komisia s novou verziou pod názvom Transatlantické ekonomické partnerstvo (TEP). Pre odpor verejnosti takisto neuspel. Dnes sa nadnárodné korporácie pokúšajú ovládnuť verejný priestor novou zmluvou, doteraz najnebezpečnejšou, Transatlantickým obchodným a investičným partnerstvom (TTIP). Na jej riziká sme už na stránkach jetotak.sk upozorňovali, ja len dodám, že nositeľ Nobelovej ceny za ekonómiu Joseph Stiglitz ju nedávno prirovnal k tzv. ópiovým vojnám, ktorými britské impérium v 19. storočí násilne presadzovalo voľný obchod s Čínou. Spojené štáty sa nás ustavične pokúšajú zatiahnuť do dohôd, ktoré sú prospešné pre biznis, ale škodlivé pre bežných ľudí, pre ich sociálne, ekologické a kultúrne štandardy. Je preto tragikomické, ak Richard Sulík kričí, že Európska únia ohrozuje našu slobodu a ako alternatívu k nej ponúka bezohľadné sa podriadenie pravidlám voľného trhu, lebo nič tak neohrozuje slobodu v súčasnom svete ako moc nadnárodných korporácií. A je rovnako trápne, ak Robert Fico kričí, že si nenecháme diktovať od Bruselu a zároveň je ochotný nechať si diktovať prepisovanie celej legislatívy nadnárodnými korporáciami, ktorá vážne ohrozuje sociálne a environmentálne práva našich občanov, ako to robí už dnes pri dohodách s U. S. Steel.

Ak teda v dnešnom turbulentnom svete potrebujeme nejakú suverenitu na ochranu záujmov obyvateľov Slovenska, je to v prvom rade politická suverenita Európskej únie na medzinárodnom poli. Inak budeme takí nezávislí, že od nás nebude závisieť vôbec nič.


Článek vyšel krom JeToTaku i na velkých zpravodajských webech. Podpořit jej v soutěži s ostatními je možné na adrese http://vybrali.sme.sk/c/E-Chmelar-Europa-potrebuje-suverenitu/.


A co si myslíte vy? Diskuse (0 příspěvků)

Pro vložení příspěvku musíte být zaregistrováni a přihlášeni.