Deník Referendum Svět

Boj za ľudské práva sa stal povinnou PR jazdou takmer každého svetového politika. Bojujeme za slobodu prejavu, za slobodné voľby a hlavne za „slobodné podnikanie“, slobodné narábanie s majetkom, slobodný voľný trh. 30 článkov deklarácie sa pritom zúžilo na právo povedať svoj názor, vhodiť volebný lístok do urny a svojvoľne podnikať a dodržiavanie ľudských práv sa posudzuje podľa týchto kategórií – teda podľa občianskych a politických práv.

Nechápte ma zle – občianske a politické práva sú základnou paradigmou, ktorá nás vytrháva z právneho bezvedomia a zaručuje rovné postavenie pred zákonom. Sú ale podmienené – podmienené tým, či má človek dostatočné životné podmienky na to, aby ich mohol aj využívať. Keď človek nemá čo dať deťom jesť, tak mu asi pramálo záleží na tom, či môže kandidovať do europarlamentu. Slobodná nezamestnaná matka s deťmi asi ťažko využije svoje právo byť zvolená alebo slobodu pohybu, ľudia bez domova nemajú právo voliť, pretože nemajú trvalé bydlisko.

Čím menej peňazí a čím menšie zabezpečenie človek má, tým menej má objektívnych možností svoje práva využívať. Preto ľudské práva zahŕňajú aj ekonomické a sociálne práva – ktoré garantujú prácu, primeranú odmenu, dôstojnú pracovný čas, vzdelanie či sociálne zabezpečenie.

Práva politická a sociálná sú v zásade nedeliteľná. Majú rovnakú váhu a jedny podopierajú druhé. Mierou vecí a mierou, či nejaký štát dodržiava ľudské práva teda nie je len, či svojím občanom garantuje, že môžu prejaviť svoj názor, ale že zaobchádza so všetkými prostriedkami štátu tak, aby zabezpečovali dôstojnosť a blaho občanov.

A teraz pozrime na slovenskú realitu: Každý piaty Slovák žije na alebo pod hranicou chudoby a každý tretí žije zo dňa na deň, teda nemá vidinu rezerv, aby mohol plánovať výdaje v dlhšom horizonte. Nezamestnanosť je viac ako 14%-ná a na jedno voľné pracovné miesto pripadá približne 50 uchádzačov. Prestaňme sa tváriť, že chudoba je individuálne zlyhanie človeka. Je výsmechom do očí týchto ľudí tvrdiť, že sa nesnažia alebo že sa majú odsťahovať. Chudoba je štrukturálny problém a súvisí s kritickým zlyhaním štátu – či štátov v súčinnosti v ére globalizácie – zabezpečovať svoje elementárne funkcie a vytvárať také ekonomické podmienky, ktoré ľuďom garantujú dôstojnosť.

Ako na Slovensku tvrdí Slovenská sieť proti chudobe, „Chudoba nie je nehoda, ale dôsledok politických rozhodnutí“. A dôsledkom veľmi zlých politických priorít. Investície do viacnásobne predražených diaľnic, tunelovanie na všetkých úrovniach a vyciciavanie štátneho rozpočtu v rámci politických kamarátšaftov, tam miznú financie, ktoré mohli byť použité na dostupnejšie školy, lepšie podmienky učiteľom, doktorom, sestrám, na sociálne zabezpečenie slobodných mamičiek, na vyššie prídavky na deti, na predchádzanie situáciám úplnej chudoby, na príspevky pre zdravotne postihnutých, vyššie dôchodky, na sociálnu prácu, slovom, na nás, ľudí. Takáto podpora vo vyspelých krajinách zabezpečuje možnosť odraziť sa odo dna a postaviť sa na vlastné nohy.

Exotika odtrhnutá od slovenskej reality? Veď práve, len potom sa nečudujme koho ľudia volia a na čo tí čo chcú byť vyvolení slobodu prejavu používajú.

Z týchto dôvodov je zúženie chápania ľudských práv na toľko omieľanú slobodu prejavu, demokraciu a voľný trh úplne schválne odvádzanie pozornosti od zodpovednosti za hospodársku situáciu v krajine. A rovnako obviňovanie chudobných, že si za to môžu sami, je zo strany vládnych verchušiek pekne drzé ohlupovanie národa.