Kým v súčasnosti všetci viac či menej poznáme a očakávame dodržiavanie (aspoň našich vlastných) občianskych a politických práv, ľudské práva druhej a tretej generácie sa dostávajú do tieňa svojich populárnejších príbuzných. Šafárenie politikov a šetrenie na občanoch ale spôsobilo, že je dnes ohrozená ľudská dôstojnosť, ktorú majú chrániť práve sociálne a ekonomické práva.

V preambule Všeobecnej deklarácie ľudských práv, ku ktorej sa ako člen OSN hlási aj Slovensko, sa píše „(...) Valné zhromaždenie vyhlasuje túto Všeobecnú deklaráciu ľudských práv ako spoločný štandard, ktorý majú dosiahnuť všetky národy a štáty s cieľom, aby sa každý jednotlivec i každý orgán spoločnosti, snažil výukou a výchovou zvyšovať úctu k týmto právam a slobodám a zabezpečiť postupnými vnútroštátnymi i medzinárodnými opatreniami ich všeobecné a účinné uznávanie a zachovávanie (...).“ Ľudskou rečou, Slovensko sa zaväzuje, že bude svojich občanov vzdelávať k svojim právam a taktiež ich bude rešpektovať a zachovávať.

O dodržiavaní oboch týchto záväzkoch by sa dalo polemizovať. Aj súčasná vláda vidí rezervy v oblasti ľudskoprávneho vzdelávania a dodržiavania sociálnych a ekonomických práv: „Veľké rezervy vidí vláda SR v oblasti výchovy k ľudským právam a ľudskoprávneho vzdelávania. Zlepší výchovu k ľudským právam na školách všetkých stupňov. Zároveň posilní osvetu v oblasti ľudských práv a slobôd (...) Okrem ľudských práv prvej generácie bude vláda SR napomáhať aj uplatneniu ľudských práv druhej a tretej generácie. Koncept ľudskej dôstojnosti zahŕňa aj potrebu jeho duchovného rozvoja a adekvátneho sociálno-ekonomického zázemia. Právo na vzdelávanie, dôstojné bývanie, zdravé životné prostredie sú práva, ktoré si vyžadujú aktívny vklad zo strany štátu v podobe vytvorenia základných rámcov a podmienok pre ich naplnenie.“

Napriek sypaniu si popola na hlavu je úplne pochopiteľné, že kompetentní (ak nehovoríme o ľudskoprávnych mimovládkach) sa až tak nehrnú do vzdelávania občanov k svojim právam, ešte by si na niečo nárokovali! A ťažšie by sa voličom vysvetlilo, že staré známe uťahovanie opaskov nie je až tak v ich záujme, ale práve naopak.

Takže čo nám vlastne sľubuje Všeobecná deklarácia ľudských práv a ďalšie ľudskoprávne dohovory, ktorých je Slovensko zmluvnou stranou, a ako vyzerá realita? Každý by mal mať právo na prácu, slobodnú voľbu povolania, na vhodné pracovné podmienky, primeranú odmenu za svoju prácu a ochranu pred nezamestnanosťou. Ťažko povedať, čo si o tom myslí 14 percent nezamestnaných a ďalší, ktorí sa každý deň lopotia v nedôstojných podmienkach za nehorázne nízky plat. Slovensko už od roku 2003 pravidelne prevalcuje ostatné štáty EÚ v miere dlhodobej nezamestnanosti, ktorou je postihnutých viac ako 10 percent ľudí v ekonomicky aktívnom veku. Patríme k lídrom aj v nezamestnanosti mladých a ani zamestnanie negarantuje slušný život, keďže čistá minimálna mzda je pod hranicou chudoby.

Takisto by mal mať každý právo na zdravotnú starostlivosť, bývanie a zabezpečenie pri nezamestnanosti, chorobe, pracovnej nespôsobilosti, vdovstve, starobe alebo v prípadoch núdze o živobytie. Napriek tomu je v súčasnosti bez konexií alebo všimného (alebo najlepšie ich kombinácii) takmer nemožné byť adekvátne ošetrený. Zdravie sa stalo luxusom a výhodným obchodným artiklom.

Podľa Tieňovej správy o chudobe za rok 2012 Slovenskej siete proti chudobe predstavujú bývanie a ochrana práva na bývanie jeden z najslabších článkov verejnej politiky na Slovensku. Realitou je nedostatok cenovo dostupných bytov, nízka intenzita výstavby a absencia príspevku na bývanie. Adekvátne bývanie je nedostupné aj pre priemerne zarábajúcich a mladé rodiny. Bez zadlženia sa alebo doživotia s guľou na nohe v podobe hypotéky si (poctivou) prácou na bývanie nezarobí skoro nikto.

Nečudo, že klesá pôrodnosť a stúpa priemerný vek obyvateľstva. Všetci si rozmyslia, či mať v týchto podmienkach dieťa, škrečok alebo králik je oveľa lacnejší. Šetrenie na občanoch sa odrazilo aj na príspevkoch a dávkach, ktoré sú doslova almužnou a v žiadnom prípade nepomáhajú dôstojnému životu.

Vzdelanie, ktoré by podľa Deklarácie malo byť bezplatné a dostupné pre každého, je jedným z mála prostriedkov, ako zlepšiť svoje životné podmienky. Realitou ale je nedostatok materských škôl, drahé súkromné škôlky, segregované školy, nekvalitné vysoké školstvo a nezamestnaní absolventi. Na Slovensku je aj kvalitné vzdelanie iba pre vyvolených. Život nás naučil, že rozprávkam sa nedá veriť a príbehu o Popoluške veria už iba deti. Ten, kto sa narodil v chudobe, tam s najväčšou pravdepodobnosťou prežije celý život.

Dodržiavanie všetkých sociálnych a ekonomických práv a zabezpečenie dôstojnej životnej úrovne by malo byť jedným z hlavných cieľov ktorejkoľvek vlády a politikov. Nemalo by ísť len o prázdne predvolebné sľuby. Práve teraz sa ale ľudské práva druhej a tretej generácie stali obeťou šetrenia ospravedlňovaného protikrízovými opatreniami. Preto nastal čas ochrániť ich, aby oni mohli naďalej chrániť nás.