Učenie sa od druhých a urážlivý nákupný vozík

Súčasťou učenia sa od druhých je okrem poznatkov o riešení, ktoré funguje inde, aj dôkladné poznanie situácie a podmienok, do ktorých sa má zaviesť. A dôkladné poznanie situácie tu zjavne chýba, píše v dnešním Dopise ze Slovenska socioložka Zuzana Kusá.

Kusa

Zuzana Kusá

14.08.2010 09:01

Keď sa premiéra jedného z ázijských tigrov pýtali pred časom na tajomstvo ich hospodárskeho úspechu, na prekvapenie odmietal hovoriť o zvláštnostiach ázijskej kultúry a až po naliehaní pripustil, že ak je jeho spoločnosť niečím jedinečná, je to veľká ochota učiť sa od druhých.

Je to skromná, no najmä rozumná reč. To, čo má cenu v umeleckej tvorbe, je v spravovaní spoločnosti nebezpečné. Zárukou dobrého spravovania spoločnosti sú opatrnícke typy, ktoré sa hodlajú pohybovať len v rámci starostlivo preskúmaných a v praxi preskúšaných možností. Politici, ktorí sa chcú učiť od druhých, nepredstavujú totiž riziko, že z nás spravia testovací materiál ambicióznych experimentov.

Samozrejme, princíp učenia sa od druhých nie je prevratná novinka. Európska únia ho dokonca premenila na administratívnu procedúru a urobila ho súčasťou tzv. otvorenej metódy koordinácie v oblastiach, ktoré zostali plne v rukách členských štátov. Takou oblasťou je aj sociálna ochrana. Je fakt, že záujem o skúsenosti druhých Európska únia nemôže vynucovať a naše Ministerstvo práce a sociálnych vecí túto slobodu neučiť patrične využíva.

Zdvorilé ignorovanie učenia sa od druhých v rámci Európe neznamená, že učenie sa od druhých na Slovensku podceňujeme. Nová vláda sa k učeniu od druhých prihlasuje aj vo vládnom programe.

Návrh elektronických paykariet namiesto hotovostnej podpory v hmotnej núdzi však signalizuje, že princíp učenia sa od druhých si osvojujeme selektívne a skôr ide o málo premýšľavé napodobňovanie. Súčasťou učenia sa od druhých je totiž okrem poznatkov o riešení, ktoré funguje inde, aj dôkladné poznanie situácie a podmienok, do ktorých sa má zaviesť. A dôkladné poznanie situácie tu zjavne chýba.

Viera v zázračné paykarty paralyzovala schopnosť ich vyznavačov zo strany Sloboda a solidarita počúvať odborníkov, ktorí upozorňovali na scestnosť tohto experimentu (R. Pivoň) a paykarty sa napriek početným argumentom ocitli v Programovom vyhlásení vlády. Tajomníčka MPSVR Lucia Nicholsonová ich obhajuje až s nábožným zanietením: v paykartách vidí nástroj proti úžere a aj pomôcku prežitia: denný limit rozvrhne úbohú dávku tak, aby poberateľom vydržala mesiac.

Keby nápad s paykartami neohrozoval ľudí na živote aj na cti, bol by aj s Nicholsonovej zanietením na popukanie. Hlúposť nápadu musí byť zjavná každému, kto trochu pozná domáce pomery a vie, že na rozdiel od Spojených štátov amerických najchudobnejší u nás žijú v riedko osídlených vidieckych oblastiach. To, čo je jednoduché a lacné v USA, kde je chudoba predovšetkým mestský fenomén, bude na Slovensku komplikované a neúnosne predražené. Na vidieku veľká časť obchodíkov nemá platobné terminály, pretože ich zavedenie by pri súčasných poplatkoch a nepočetnej klientele vyžadovalo zvýšiť ceny. Kto a čím zaplatí poplatky za terminály v prípade zavedenia paykariet? Veľmi pravdepodobne to zaplatí vo vyšších cenách vidiecka chudoba platiaca práve paykartami.

Na paykartách nepoburuje len nákladnosť projektu. Obludný je aj nedomyslený a perfídny paternalizmus, ktorý táto vláda mieni uplatňovať voči najchudobnejším. Stelesňuje ho stanovenie denného limitu karty, „napr. 3 – 4 eurá“, ktorý má podľa Nicholsonovej zabrániť, aby sa domácnosť na konci mesiaca ocitla bez peňazí.
Elektronický paternalizmus, denné vydeľovanie domácnosti sa k ľuďom v núdzi správa ako k nezodpovedným škôlkarom. Zároveň chudobné rodiny vylučuje z normálneho sveta, v ktorom každá rodina robieva veľké nákupy, pretože šetria čas a dovoľujú aj úspornejšie hospodáriť. Ten, kto prišiel s nápadom denného limitu, ako keby netušil, aké sú ceny základných potravín a že možnosť veľkých nákupov je zásadne dôležitá pre tých, ktorí nemajú obchod po ruke ale musia k nemu ísť aj niekoľko kilometrov. Šetriť si limit na veľký nákup a pár dní nenakupovať nebude možné, pretože z 3 – 4 eur na deň sa nedá nakúpiť jedlo, ktoré viacčlennej domácnosti vystačí viac dní.

Samozrejme, nepochybujem, že Nicholsonová to s Rómami myslí dobre. Ale aj dobre zmýšľajúci ľudia chybujú, ak pristupujú k iným ľuďom ako hoviadkam, ktoré potrebujú bič. Štátne určovanie limitu, ktorý môže chudobná rodina za deň minúť, treba pomenovať ako jednoznačne zvrátenú vec.

Nechce sa mi veriť, že kopírovaný americký systém je nastavený tak, aby trápil ľudí hladom a a znemožňoval im veľké rodinné nákupy. Obávam sa, že práve v tom je slovenská inovácia. Americkú verejnú mienku v tomto ohľade nepoznám, no pokiaľ ide o Slovensko, denný limit paykarty predstavuje ústretový krok voči ctihodným majoritným občanom, ktorých poburujú preplnené nákupné vozíky rómskych rodín v okresných hypermarketoch. Je to síce len raz mesačne po vyplácaní sociálnych dávok a vozík obsahuje podstatnú časť ich celomesačného jedálničku, no to sa nedá vnímať, ak ste dožerava rozpálení nad márnotratným rozhadzovaním dávok platených z našich daní. Rómska rodina s preplneným nákupným vozíkom rozpútava sociálne vášne a preto tento fenomén treba v záujme spoločenského zmieru odstrániť. Paykarta s denným limitom vychádza v ústrety okresnej morálke, ktorá vyžaduje, aby ľudia poberajúci dávky vychádzali z obchodu výlučne s poloprázdnymi sieťovkami. Môžeme sa za spolu s nimi hrbiť od hanby.

A co si myslíte vy? Diskuse (0 příspěvků)

Pro vložení příspěvku musíte být zaregistrováni a přihlášeni.