Opít rohlíkem

Množící se vyjádření o důležitosti „sociálního rozměru“ evropské integrace je zapotřebí brát s rezervou. Nic nenasvědčuje tomu, že by se evropští politikové chtěli skutečně pokusit zachránit sociální model.

Množící se vyjádření o důležitosti „sociálního rozměru“ evropské integrace je zapotřebí brát s rezervou. Nic nenasvědčuje tomu, že by se evropští politikové chtěli skutečně pokusit zachránit sociální model.

Na summite koncom júna by sa mali lídri zaoberať aj „sociálnym rozmerom“ hospodárskej a menovej únie. Žiadalo by sa povedať – načase. Hospodárska politika posledných niekoľko rokov produkuje vo viacerých európskych krajinách stratenú generáciu. Mladých ľudí, často s dobrým vzdelaním, bez šance plnohodnotne sa uplatniť na trhu práce. Päťdesiatpercentná nezamestnanosť mladých v Grécku či Španielsku je len špičkou ľadovca. Sociálny problém v Európe však nemožno redukovať na nezamestnanosť. Zásadnú úlohu hrá obmedzovanie sociálnych funkcií (a zodpovednosti) štátov, a absencia adekvátnej náhrady na nad-štátnej, európskej úrovni.

Európsky sociálny model je tvorený viacerými piliermi – od regulácií pracovných trhov, cez systémy sociálneho zabezpečenia, vyňatie niektorých druhov služieb z oblasti trhu (vzdelávanie, zdravotníctvo a pod.), po inštitucionálne nástroje podporujúce schopnosť pracovníkov vyjednávať o výške príjmov. Súčasný vývoj v EÚ zosilňuje tlak na všetky z nich. Nič na tom nemení ani takzvaný „obrat od politiky šetrenia“. O to viac, že je spojený s novým dôrazom na realizáciu „štrukturálnych reforiem“ – čo je v EÚ už viac ako desaťročie kódovým označením pre deregulačnú a liberalizačnú agendu.

V prvom rade, uvoľnenie tempa rozpočtovej konsolidácie nevytvára priestor na investície do sociálnej ochrany. Je, v lepšom prípade, len spomalením ich škrtov. Sociálna mizéria šíriaca sa v krajinách čerpajúcich európsku „pomoc“ (v sociálnom kontexte to slovo dostáva veľmi trpkú príchuť) je priamym dôsledkom okresávania sociálnej ochrany. Zoškrtávania verejných financií má samozrejme vplyv aj na schopnosť štátov poskytovať sociálne služby. Financovanie vzdelávania, zdravotnej starostlivosti a pod. z verejných peňazí bolo spôsobom, ako zabezpečiť, aby prístup k nim nebol obmedzený individuálnou ekonomickou situáciou. Podobne, cieľom ingerencie verejnej moci v oblasti infraštruktúry – dopravnej, energetickej, komunikačnej, vodárenskej a pod. – bolo zabezpečiť univerzálnosť pokrytia, a čo najširší prístup. Deregulácia a liberalizácia však tieto odvetvia podriaďuje princípu trhu.

Medzi odporúčaniami, ktoré majú posilniť konkurencieschopnosť európskych ekonomík, hrá dôležitú úlohu oslabovanie schopnosti pracovníkov vyjednávať o výške príjmov. Hlavným efektom rušenia indexácie miezd, záväznosti kolektívnych zmlúv vyššieho stupňa, či obmedzovania sociálneho dialógu na podnikovej úrovni, je obmedzovanie schopnosti zamestnancov podieľať sa na rozhodovaní o prerozdelení zisku.

Možno politický mainstream v skutočnosti verí, že sociálne systémy sú pre Európu príťažou. Že solidarita a spoločenská súdržnosť sú zastaranými frázami. Potom by to ale mal povedať voličom naplno. Na druhej strane, tvárou v tvár 26 miliónom nezamestnaných, 80 miliónom ľudí ohrozených chudobou, a rastúcej nerovnosti, asi chápem, prečo sa radšej pokúša opiť rožkom.

A co si myslíte vy? Diskuse (0 příspěvků)

Pro vložení příspěvku musíte být zaregistrováni a přihlášeni.