Za začiatku februára predložil stály predseda Rady Herman Van Rompuy cestovnú mapu pre skutočnú a silnejšiu úniu. V štyroch kapitolách navrhuje opatrenia, ktoré majú posilniť koordináciu hospodárskych politík v EÚ, a tým zabrániť opakovaniu krízy. Presnejšie, v troch kapitolách. Štvrtá je dymovou clonou.

Návrhy sú pokračovaním logiky, ktorá formovala doterajšie podobné opatrenia, napríklad európsky semester. Únia nemá federálnu štruktúru, a európske inštitúcie nemajú kompetencie, ktoré by im umožňovali efektívne koordinovať politiky jednotlivých členských krajín. Limitom záväznosti akýchkoľvek „spoločných záväzkov“ odsúhlasených európskymi lídrami na nespočetných summitoch je ochota tých istých lídrov ich rešpektovať. Ak aj je záväzok právne ukotvený, cesta od jeho porušenia k sankcii je dlhá a neistá. U národných rozpočtov to tzv. Fiškálna zmluva rieši tak, že pravidlá, a sankcie, núti zaviesť do národnej legislatívy. Pri politikách trhu práce, sociálnych systémoch, a pod., je to zložitejšie.

Van Rompuyov dokument obsahuje tri opatrenia, ktoré to majú uľahčiť. V prvom rade, európske krajiny by mali akékoľvek plánované „štrukturálne reformy“ (odsuňme na chvíľu nabok fakt, že tento termín má jednostranný ideologický náboj) vopred prediskutovať s ostatnými európskymi partnermi. To by nebolo nijak kontroverzné, problematickejšia je druhá časť. Aby sa zabezpečila „ochota“ členských krajín na tie „správne“ štrukturálne reformy, mali by vstúpiť do kontraktuálnych zväzkov s Európskou komisiou. Ak krajina kontrakt poruší, bude čeliť finančným sankciám. Komisia tak získa silnú páku na presadenie zmien, napríklad v oblasti „flexibility“ trhu práce, sociálneho zabezpečenia a pod. Poslušní žiaci, naopak, získajú prístup k dodatočným európskym fondom. Pomôžu znášať cenu štrukturálnych reforiem, ktoré budú, ako inak, ekonomicky a sociálne nákladné...

Keďže európski politici stále častejšie zisťujú, že voliči reagujú dosť podráždene na heslo „bez práce nie sú koláče“ (ani nie tak z lenivosti, skôr tých koláčov je stále menej), štvrtá kapitola je plná pekných slov o sociálnej dimenzii integrácie. O európskom sociálnom kontrakte, ktorý je súčasťou našej globálnej konkurenčnej výhody, a udržiava politickú stabilitu. To všetko je pekné, dokonca je to pravda, no súdiac podľa doterajších ekonomických rád, prikazovaných krajinám čerpajúcim „záchranné pôžičky“, a odporúčaných ostatným, je to len dymová clona.

Únia dokáže prekonať súčasnú krízu len hlbšou integráciou. No nie takou, ktorá do pravidiel a zmlúv zabetónuje ideologicky jednostrannú predstavu o „správnej hospodárskej politike“. Tá príčiny krízy nerieši, a integračný projekt oberá o posledné zvyšky verejnej podpory.