Nezamestnanosť ako globálny problém politickej ekonómie

Zvyšování konkurenceschopnosti skrze snižování reálných mezd vede ke snižování spotřeby domácností a koreluje s dramatickým zvyšováním nezaměstnanosti. Nezaměstnanost je tak důsledkem současného globálně prosazovaného ekonomického modelu.

Paralýza rozvinutých ekonomík po roku 2008 sa neuvoľňuje, ale skôr zosilňuje. Domácnosti v Európe sú pod tlakom buď vysokej nezamestnanosti, alebo nízkych platov. Táto situácia dostáva do patu aj korporácie, ktoré ani napriek vysokej ziskovosti nie sú ochotné investovať či zamestnávať – z jednoduchého dôvodu obavy o efektívny a stabilný dopyt pre svoje tovary a služby. A do tretice, banky ako tvorcovia nových peňazí v podobe úverov sú pri vyhliadkach nulového rastu, vysokej nezamestnanosti a relatívne nízkeho dopytu bohatých korporácií po pôžičkách nútené buď poskytovať úvery za zlých podmienok, alebo ich jednoducho neposkytnúť. Na konci tohto patu stoja investori a špekulanti, ktorí sa snažia o alokáciu kapitálu zväčša do neproduktívnych aktív, akými sú napríklad drahé kovy, alebo do tzv. pokojných prístavov, čiže napr. dlhopisov krajín ako Nemecko či USA.

V spojení s merkantilistickou politikou jednotlivých krajín, mantrou o flexibilných pracovných trhoch a komodifikáciou globálnej pracovnej sily od 70. rokov je výsledným efektom prepad platov (kompenzácie) v pomere k HDP v rozvinutých krajinách. Ešte horší vývoj nastal v nezamestnanosti, ktorá lame všetky rekordy.

Inak povedané, nízke platy inverzne korelujú s vysokou nezamestnanosťou. Samozrejme, korelácia neznamená automaticky kauzalitu. Ak sa ale na vec pozrieme z pohľadu globálneho dopytu, prídeme na to, že každé percento zníženej spotreby pracujúcich musí byť kompenzované buď investíciami, alebo spotrebou štátu. Tu nastáva makroekonomický paradox vyplývajúci z faktu, že investície slúžia v konečnom dôsledku buď na vyššiu spotrebu, alebo ďalšie investície. De facto ide o opakujúci sa proces, na ktorého konci je ako konečný cieľ spotreba domácností.

Druhou možnosťou je nechať konzumovať štát, ten však na svoj chod potrebuje dane, ktoré sú v konečnom dôsledku postavené na domácnostiach. Dokonca i keď štát zdaní korporáciu, zdaňuje zisk, ktorý má pôvod v spotrebe domácností a ich príjmoch.

Tak ako „všetky cesty vedú do Ríma“, aj väčšina dopytu má svoj pôvod v kompenzácii za prácu. Merkantilistické stratégie získavania konkurencieschopnosti len cez nízke platy môže jednotlivým krajinám vychádzať na určitý čas (max. niekoľko desaťročí), ale skôr či neskôr tieto nerovnováhy budú kritické a dôjde ku kríze.

V prípade, že politická ekonómia konkurencieschopnosti bude naďalej trvať na znižovaní kompenzácie a to hlavne pre stredné a nižšie vrstvy, bude v hraničnom prípade každý pracovať za minimálnu mzdu. Jediným možným kanálom pre dopyt bude nutnosť požičiavať si. No logicky, ak potom veritelia obmedzia svoje pôžičky, dopyt skolabuje, čo napokon uvrhne celý ekonomický systém do depresie.

Politická ekonómia by sa teda mala spamätať, rozlúčiť sa s mantrou nízkońakladového trhu práce a použiť pri kompenzácii a zamestnávaní občanov aktívne politiky. Krajiny, ktoré sa snažia tlačiť na zníženie miezd, aby získali konkurencieschopnosť, sa dostanú do situácie, v ktorej svoj export budú financovať novým kreditom. Dopyt teda bude financovaný dlhom a nie zárobkami (kompenzáciou).

Problémom je, že pri veľkej geopolitickej hre sa často hrá o aktivity, ktorých primárny cieľ má od ekonomickej a finančnej stability veľmi ďaleko. Otázka nezamestnanosti teda nie je predovšetkým otázkou ekonomicko-technickou, ako sa to snažia nahovoriť neoliberálne ekonomické prúdy. Je skôr otázkou ekonomicko-politickou, teda problémom politickej ekonómie. Na záver sa teda natíska nepríjemná otázka, či je nezamestnanosť iba neželaným vedľajším produktom globálnej politickej ekonómie, alebo naopak jej logickým výsledkom.

Text vychází v rámci projektu Kritická ekonomie, jehož je Deník Referendum partnerským médiem.

A co si myslíte vy? Diskuse (0 příspěvků)

Pro vložení příspěvku musíte být zaregistrováni a přihlášeni.