Maslo na hlave

Prestaňme opakovať moralizujúce nezmysly o pôvode krízy v eurozóne. Spôsobili ju vnútorné nerovnováhy a zhoršila nedostatočná regulácia finančného sektora. A to treba riešiť, nie verejne bičovať arbitrárne vybraných „vinníkov“.

Ostatný pondelok sa ministri financií eurozóny dohodli, a Grécko dostane pol roka zdržiavanú tranžu pôžičky. Respektíve, malo by dostať. Myseľ traumatizovaná guľometnou paľbou nezmyslov o „lenivých Grékoch“ a „kríze spôsobenej nezodpovednou rozpočtovou politikou“ sa pri tejto správe zatemní spravodlivým hnevom, tlak stúpa, krv búši v sluchách... Pokoj. Najprv si zopakujme fakty.

Uvoľnené peniaze nepôjdu na „ štedré platy“ a „dôchodky“, ale predovšetkým na splatenie pohľadávok voči veriteľom a do bánk. A v druhom rade, na udržanie aspoň rudimentárnych funkcií gréckeho štátu, pretože bez nich by nedokázal ďalej žmýkať obyvateľov. Z toho vyplýva druhý bod – záujem Grécka (nedajbože Grékov) je v celej tejto rovnici až kdesi úplne vzadu. Po tretie, nejde o nové peniaze, ale o splátku už schválenej pôžičky. A nakoniec, drámu sprevádzajúcu uvoľnenie tranže nespôsobili Atény, ktoré „zas niečo nesplnili“. Dva týždne trvajúce intenzívne vyjednávania, ktoré sa opakovane ocitali na pokraji krachu, si spôsobili medzinárodní veritelia sami. Udalosti ich dobehli, a musia čeliť nepríjemnej realite. Plán, ktorý Grécku načrtli, nefunguje.

Jednoducho povedané: program pôžičky predpokladal, že v roku 2020 sa dostane dlh Grécka na úroveň 120 % HDP, čo je považované za „udržateľnú úroveň“ (úroveň, na ktorej je krajina schopná dlh refinancovať bez vonkajšej pomoci). Lenže to tak nebude. V mysli dlhodobo masírovanej nezmyslami o príčinách krízy okamžite skrsne podozrenie, že s nami títo „klamárski Gréci“ znova hrajú nejakú hru. Lenže nie je to tak. Hlavným dôvodom je, že príjmy z privatizácie sú nižšie, a negatívne dôsledky rozpočtových škrtov na hospodársky rast horšie, než očakávané. Grécko je najevidentnejším príkladom zlyhania politiky postavenej na predpoklade, že príčinou krízy je nezodpovedné rozpočtové hospodárenie (s implikáciou, že jej riešením má byť okresanie sociálneho modelu, na ktorý „nemáme“).

Osud Grécka je v istom zmysle metaforou krízy v eurozóne. Problémy nepretrvávajú napriek snahe politikov o jej záchranu, ale aj vďaka nej. Európski politici sa však nemôžu tváriť ako nevinné obete nepredvídaného (a nepredvídateľného) vývoja. Zaznievalo mnoho hlasov, ktoré ich varovali pred samovraždou vyhladovaním.

Grécko sa nevyhrabe z marazmu bez toho, aby mu verejní veritelia odpísali časť dlhu. Vie to Medzinárodný menový fond. Vie to ECB, aj šéf euroskupiny. Vie to slovenský, ba aj nemecký minister financií. Tančeky a akrobatické kúsky zavŕšené (nateraz) v pondelok sú len pokusom, ako tento nepríjemný fakt zakryť aspoň do nemeckých parlamentných volieb na jeseň 2013. A potom... sa uvidí.

Lenže možno sme si nekúpili ani toľko času. Dohodnuté opatrenia (kombinácia predĺženia doby splatnosti, zníženia úrokovej miery a operácií na sekundárnych trhoch) nestačia úplne ani na zníženie dlhu na udržateľnú úroveň aspoň na papieri. Medzinárodný menový fond žiada ďalšie kroky a vyčkáva. Ak by sa rozhodol z gréckeho programu stiahnuť (čím opakovane pohrozil, a táto možnosť je stále na stole), konštrukcia sa rozsype ako domček z karát. To bude voda na mlyn všetkým politickým dobrodruhom, čo sa v stranícky preplnenom, no ideologicky vyprázdnenom, politickom spektre snažia uspieť (či prežiť) viac či menej primitívnym euroskeptizmom. (Čo neznamená, že kritika EÚ, a toho čo sa v nej deje, nemôže byť inteligentná. Samozrejme že môže. Akurát ju akosi zriedka počuť z kruhov oháňajúcich sa argumentmi o „lenivých Grékoch“.)

Najhoršie je, že aj keby sme chceli byť optimistami, nepochodíme. Medzinárodní veritelia možno nakoniec nájdu spôsob, ako Aténam odpísať časť verejného dlhu. Urobia to však na poslednú chvíľu, a výmenou za ešte tvrdšie fiškálne opatrenia. Atény budú ďalej priškrcovať výdavky a zvyšovať dane. Domáca spotrebe klesne. Export bude stagnovať (napriek znižovaniu platov, ktoré má zvýšiť „konkurencieschopnosť), pretože do recesie sa dostáva celá eurozóna. Kvôli rovnakej politike. Výnosy z daní klesnú, nezamestnanosť porastie – a s ňou aj tlak na sociálne výdavky...

Moceme sa v začarovanom kruhu. Prestaňme opakovať moralizujúce nezmysly o pôvode krízy v eurozóne. Spôsobili ju vnútorné nerovnováhy a zhoršila nedostatočná regulácia finančného sektora. A to treba riešiť, nie verejne bičovať arbitrárne vybraných „vinníkov“. To maslo sa netopí na gréckych hlavách.

A co si myslíte vy? Diskuse (0 příspěvků)

Pro vložení příspěvku musíte být zaregistrováni a přihlášeni.