Čína: Aký komunizmus a aká hrozba?

V Číně se hraje o to, zda vykořisťovaní lidé půjdou cestou obhajoby sociálních a enviromentálních práv, jak ji známe z Evropy poválečné, nebo se propadnou nacionálním a konfrontačním řešením cyklických krizí kapitalismu, jak je známe z Evropy předválečné.

V uplynulých týždňoch prebehli v Číne dve takmer paralelné a pritom rozdielne udalosti. Demonštrácie v meste Ningbo zastavili plány na výstavbu chemickej továrne, ktorá je potrebná na to, aby mohla Čína zvýšiť výrobu solárnych panelov hlavne pre európsky „zelený“ trh. V hlavnom meste Pekingu prebehol 18. zjazd strany, ktorý zvolil nové vedenie. Priebeh a výsledky týchto dvoch udalostí ilustrujú mnohé tendencie v tejto krajine a zároveň poukazujú, ako zúžene a tendenčne sa vývoj v najľudnatejšej krajine sveta interpretuje.

Európu dnes neobchádza strašidlo komunizmu, ale strašidlo Číny. Respektíve Číny ako personifikácie všetkých hrozieb, ktoré na nás číhajú. Od zmeny klímy, po úbytok pracovných miest, až po prístup ku zdrojom. Taký dojem aspoň človek nadobudne, ak navštívi aspoň dve medzinárodné konferencie, alebo sa zastaví v piatok večer v krčme.

Zjazd komunistickej strany Číny ukázal, že je dnes asi tak komunistická ako Slovenská národná strana. I keď na rozdiel od nej je to profesionálne fungujúca mašinéria, ktorá stavia na komplikovaných väzbách a na tvrdej konkurencii, kde je intelekt a dobré vzdelanie samozrejmosťou. Piata generácia lídrov zvolená na zjazde reprezentuje klasickú vrstvu byrokratov z „dobrých“ straníckych rodín s dobrými doktorátmi z ekonómie, ktorých bohatstvo nebývale rastie a ktorí sa zvyknú nazývať červená aristokracia.

Zabudnite na Mao Ce Tunga. Hlavným cieľom je dnes rozvoj kapitalizmu v krajine. Nový líder strany Si Ťin-pching vo svojom inauguračnom prejave ani raz nespomenul Marxa a komunizmus, zato veľmi intenzívne operoval s národnými a hegemonistickými tézami. Hrať na nacionálne noty bude teraz na dlhú dobu asi hlavná stratégia rastúceho giganta, ktorý je čoraz viac zasiahnutý globálnou krízou.

Príjmy ľudí v rozvinutých ekonomikách klesajú, klesá export a domáci trh to zatiaľ nenahrádza. Ekonomický rast postavený na brutálnom vykorisťovaní vlastného obyvateľstva, ktoré za almužnu pracuje do úmoru (alebo do samovraždy), môže na chvíľu fungovať, ale ľudia musia mať nejakú víziu.

Logika kapitalizmu, ktorá dnes dominuje v Číne rovnako ako v Amerike, vedie k jedinému výsledku. Aby sa udržali a zvýšili zisky, musí byť tlak na udržanie nízkych miezd. Aj za cenu ďalšieho potláčania ľudských práv. Nielen tých propagovaných Západom, ale aj sociálnych práv na slušnú a primerane platenú prácu. Zatiaľ sa darí rastúce napätie obracať na zástupné ciele, ako tomu bolo aj v prípade protijaponských demonštrácii, ale takéto stratégie nemajú dlhú životnosť.

Druhý problém Číny je, že zisky sa dosahujú za cenu nesmiernych environmentálnych nákladov. Ako ukazuje príklad z Ningbo, ide o dopady exportne orientovanej ekonomiky, kde sa domáce prírodne zdroje využívajú ako komparatívna výhoda. Čína exportuje vo výrobkoch svoj čistý vzduch, vodu a zdravie svojich obyvateľov. Aj keď sú značné snahy o zmenu a čínska environmentálna politika sa dynamicky rozvíja (na rozdiel od slovenskej), podstata sa nemení. Lacná, pretože dotovaná energia z uhlia poháňa dielne pre rozvinuté krajiny.

Ľudia chcú chlieb, ale s mierou ich príjmov sa zvyšujú (ako sme boli svedkami v Európe) aj ich požiadavky na čistý vzduch, vodu a potraviny. Tak ako v severných Čechách či Bratislave pred pádom centrálne plánovaného socializmu sa aj v Číne stáva kvalita životného prostredia platformou na formovanie opozičných názorov.

Je teda Čína (a v širšom kontexte rozvíjajúce sa ekonomiky) hrozbou? Možno. Ale hrozbou veľmi otáznou. Je gigantom, ktorý sme si stvorili tým, že sme uverili tomu, že globalizácie je hra, kde všetci vyhrávajú a nikto nestráca. Nie je to tak. Vyhrávajú hlavne nadnárodne korporácie, ktoré dnes ruka v ruke s čínskymi štátnymi firmami pod ochranou strany pľundrujú krajinu a jej ľudské a prírodné zdroje.

Zároveň nás globalizácia a uvoľňovanie obchodných bariér tlačia do konkurencie, kde má európsky robotník (ktorý je sociálne tam, kde je, aj vďaka tomu, že jeho predkovia zomierali na barikádach a prešli nesmiernymi obeťami v sociálnych zápasoch) konkurovať cenou práce ľuďom, ktorých bezostyšne využívajú.

Čína je dnes zároveň pre ekonomické a politické elity v rozvinutých krajinách inšpiráciou, ako možno mať kapitalizmus bez demokracie a zisk na úkor sociálnych práv. Metská populácia v Číne ale za uplynulú dekádu signifikantne vzrástla a dnes tvorí asi polovicu obyvateľov krajiny, ktorá má okolo 1,4 miliardy obyvateľov. Stúpa ich príjem, napriek cenzúre rastie aj informovanosť a to bude vytvárať tlak na prerozdelenie zdrojov. Nie nepodobný tomu, aký sme videli a vidíme v našej časti sveta. To, že obyvatelia sa postavili za svoje práva a zastavili plány na chemickú továreň v Ningbo, nie je ojedinelou udalosťou. Počet konfliktov rastie.

Ako Čína zvládne vnútorne pnutia, je veľká otázka do budúcnosti. Možno jej obyvatelia uveria, že najdôležitejšie v živote je držať krok a čakať, že sa im z obrovského zisku, ktorý táto krajina pre nadnárodné korporácie a svoje politické elity generuje, niečo újde.

Kto niekedy aspoň chvíľu sledoval čínsku televíziu, tak môže mať približnú predstavu, kam v miere infantilnosti, prepojenia reklamy a konzumu smerujú tie naše. Optimistický scenár je, že uvidíme nové sociálne a environmentálne hnutia bojujúce za to isté, za čo by mali bojovať tie naše. Napríklad za ľudské práva chápané v ich sociálnom a environmentálnom kontexte. Najhorší scenár by bol, že sa použijú osvedčené európske postupy postavené na rozdelení, nacionalizme a konfrontácii a spolu s Číňanmi oprášime svoje staré dobré recepty riešenia cyklických kríz kapitalizmu.

Text vychází v rámci projektu Kritická ekonomie, jehož je Deník Referendum partnerským médiem.

A co si myslíte vy? Diskuse (0 příspěvků)

Pro vložení příspěvku musíte být zaregistrováni a přihlášeni.