1. októbra 2012, vo veku 95 rokov zomrel významný britský historik Eric Hobsbawm. Narodil sa v židovskej rodine v Alexandrii, vyrastal vo Viedni a v Berlíne, po nástupe nemeckého fašizmu sa s príbuznými presťahoval do Londýna. V Británii študoval na univerzite v Cambridge, neskôr sa stal asistentom a potom profesorom na  Birckbeck College v Londýne, kde potom celý život pracoval.

Eric Hobsbawm bol jedným z tých historikov, ktorí vymanili históriu z akontextuálneho popisu politických udalostí a pevne ju ukotvili v analýze ekonomických a sociálnych okolností. V tomto bol veľmi blízky francúzskym historikom, združeným okolo časopisu Annales d´histoire économique et sociale (od roku 1994 Annales. Histoire, Sciences Sociales). Tí sa postavili proti historiografii, ktorá jednoznačne kládla dôraz na diplomatické dejiny a históriu chápala len ako rozprávanie príbehu, ako popis jednej udalosti za druhou bez hlbšieho pochopenia spoločnosti.

Eric Hobsbawm žil dlhý život. Až taký dlhý, že (ako spomína vo svojej autobiografii Interesting Times: a twentieth-Century life) ako teenager bol svedkom menovania Adolfa Hitlera nemeckým kancelárom, nepokojov, teroru v uliciach Berlína, požiaru Reichstagu. Dvadsiate storočie, ktoré je rámcom historikovho života, je aj časovým rámcom jeho pravdepodobne najznámejšej knihy The Age of Extremes: 1914-1991. Fakt, že autor knihy je svedok doby a zároveň profesionálny historik vytvára unikátnu kombináciu, ktorá dodáva tomuto dielu nezmazateľnú pečať.

Profesor Hobsbawm bol celý svoj život ako historik pracujúci s marxistickými paradigmami aj ako súkromná osoba pevne na pozíciách ľavice. Od roku 1931 bol členom Mladej komunistickej ligy Nemecka, od roku 1936 až do jej zániku v roku 1991 Komunistickej strany Veľkej Británie. Mnohí považujú a označujú tento aspekt jeho života za „kontroverzný“. Pre mňa je však iba dôkazom, že pre Howsbawma neexistoval nesúlad medzi intelektuálnou prácou a občianskym a politickým postojom.

Ja som sa žiaľ s profesorom Hobsbawmom nikdy nestretol. Môj priateľ Slawek Kapralski si však zvykne spomínať na spoločnú večeru s ním, ktorá sa udiala kedysi v roku 1994 na Žižkove. Slawek si pripomína profesora ako nesmierne pozorného spoločníka, ktorý neúnavne kladie otázky a prejavuje nezvyčajný záujem o prácu mladého a neznámeho kolegu zo Stredoeurópskej univerzity v Prahe. Myslím si, že táto spomienka dobre ilustruje to, aký mal Hobsbawm rešpekt voči ľuďom, živý záujem o nich, a ako jeho neúnavný intelekt neustále potreboval čerpať nové podnety.

Eric Hobsbawm pracoval až do veľmi vysokého veku — často tiež upravoval svoje štúdie a revidoval svoje staršie knihy (napríklad formou Annexov a iných úprav). Reagoval tak na svojich kritikov aj na aktuálny politický a sociálno-ekonomický vývoj. Nič netreba dodávať k faktu, že jeho dve posledné knihy vyšli v rokoch 2007 (Globalisation, Democracy and Terrorism) a 2011 (How to Change the World: Tales of Marx and Marxism).

Erica Hobsbawma si budú asi najviac pamätať pre jeho sériu kníh o moderných dejinách Európy: The Age of Revolution: Europe 1789—1848, The Age of Capital: 1848—1875; The Age of Empire: 1875—1914 a The Age of Extremes: 1914-1991. Podľa môjho názoru jednou z jeho najkrajších kníh je dielo Bandits. Je písané skvelým literárnym štýlom a analyzuje fenomén zbojníkov a sociálneho zbojníctva v Európe v 18. a 19. storočí (medzi „Hobsbawmovými“ banditami má svoje miesto aj Juraj Jánošík).

Česť pamiatke Erica Hobsbawma.

Text vychází v rámci projektu Kritická ekonomie, jehož je Deník Referendum partnerským médiem.