Jeden z hlavných odkazov analýzy zhŕňa veta: "Synchrónne politiky úsporných opatrení v zhode s fiškálnym paktom EÚ, zväčšia rozdiely v rámci eurozóny medzi členskými štátmi južnej Európy (na jednej strane) a Nemeckom, ako aj ďalšími krajinami eurozóny v strednej a severnej Európe (na strane druhej). Hlavná príčina eurokrízy tak nebude prekonaná, ale zosilnená."

Presnejšie povedané, do bodky naplnená politika šetrenia, kodifikovaná vo Fiškálnej zmluve a v ďalších pravidlách, povedie v horizonte niekoľkých rokov síce k zníženiu štrukturálneho deficitu rozpočtov (najmä vďaka okresaniu výdavkov), nijako výrazne sa však neprejaví na znížení dlhov v pomere k výške hrubého domáceho produktu.

Okrem toho spomalí hospodársky rast (čo bude pre štáty periférie znamenať prehĺbenie recesie), zvýši nezamestnanosť a riziko deflácie. To všetko za predpokladu, že nestabilita na Blízkom východe výrazne nezdvihne ceny ropy, eurozóna sa nerozpadne a globálna ekonomika ako celok si udrží aspoň súčasnú mieru rastu. Hoci negatívne dôsledky pocítia najmä krajiny na periférii, vo všeobecnosti čaká eurozónu pár ekonomicky ťažkých rokov.

Odsuňme nabok otázku, či je takýto scenár politicky možný — so zhoršujúcou sa situáciou bude rásť sociálne napätie a nestabilita na periférii i neochota voličov v "bohatých štátoch" prispievať na ďalšie "záchranné balíky" pre tých, čo si "nechcú pomôcť sami".

Dôležitým faktom je, že analýza IMK/OFCE/WIFO spochybňuje samú logiku politiky úsporných opatrení, z ktorej sa v Európe stal všeliek na krízu. Simulácia ukazuje, že nepovedie k stabilizácii verejných financií (dlhy v pomere k HDP sa neznížia), nezabezpečí prežitie eurozóny (príčina krízy zosilnie) a už vôbec nie hospodársky rast.

Kritici všeobecnej politiky šetrenia už nie sú osamelými hlasmi na okraji diskurzu. V Európe badať politické posuny, a je len otázkou, či budú katalyzátorom prezidentské voľby vo Francúzsku, alebo dramatická eskalácia situácie v Španielsku alebo Taliansku.

Európska komisia chce v najbližších dňoch prísť s novým plánom hospodárskeho rastu, zameraným na tvorbu pracovných miest. Ďalší strategický dokument, nech by obsahoval akékoľvek dobré návrhy, však nie je riešením. Únia, resp. eurozóna, musí na stôl položiť "hard cash".

Spomínaná analýza navrhuje kombináciu eurobondov a pokračovania aktívnej politiky Európskej centrálnej banky. Editoriál v pondelňajších Financial Times napísal o agende rastu, tvorenej zvýšením miery investícií, najmä cez verejné investície v krajinách centra, stimulovaním spotreby v centrálnych ekonomikách a prorastovou politikou ECB.

V opačnom prípade zaplatí eurozóna stratenou dekádou hospodárskej recesie. A to je optimistický scenár.