Dvě největší hrozby berlínského konsenzu

Demonstranti o víkendu v Berlíně protestovali před Evropskou centrální bankou. Co je to vlastně za instituci a proč proti ní lidé protestují? Odpovědí jsou události poslední doby, tedy to, co nazýváme dluhovou krizí.

Cez víkend sa vo Frankfurte konal protestný pochod proti kapitalizmu. Nezaobišiel sa bez násilností. Demonštranti si za svoj cieľ vybrali budovu Európskej centrálnej banky. Zamerali sa na inštitúciu, ktorej hlavným cieľom je udržať cenovú stabilitu a základnými úlohami definovať a vykonávať menovú politiku eurozóny, vykonávať devízové operácie, viesť a spravovať oficiálne devízové rezervy krajín eurozóny a podporovať plynulé fungovanie platobných systémov.

Už z popisu cieľa a úloh ECB vyplýva, že sa jedná o inštitúciu „technokratickú“. Čo sa ale za touto nálepkou skrýva a prečo proti takejto inštitúcií ľudia protestujú? Odpoveďou sú udalosti posledných mesiacov tzv. dlhovej krízy.

Ešte v minulom roku poslali šéfovia ECB talianskej vláde list, ktorý mal ostať tajný, ktorý ale prenikol na verejnosť. Jeho obsah dokladá, že centrálna banka zásadným spôsobom prekročila rámec menovej politiky a predpisuje krajinám konkrétne opatrenia v oblasti štátneho rozpočtu a celkového riadenia štátu.

Obsah balíčka opatrení požadovaných od Talianska neprekvapil: liberalizácia a masívna privatizácia verejných služieb (napr. vodárenstva), rozbitie národného systému kolektívneho vyjednávania, flexibilita prijímania a vyhadzovania zamestnancov, pritvrdenie podmienok pre vyplácanie dôchodkov, znižovanie miezd, ústavné zakotvenie prísnych fiškálnych pravidiel.

Politické zasahovanie ECB do vnútorných záležitostí je zlou správou pre demokraciu v Európe. Obchádzanie národných parlamentov, tlaky na nominácie bývalých centrálnych bankárov za premiérov (Monti v Taliansku, Papademos v Grécku) a „technokratizácia“ politiky sú prvým nebezpečenstvom tzv. berlínskeho konsenzu, teda aktuálne dominantného trendu v európskej politike.

Druhým sporným bodom sú presadzované rozpočtové pravidlá. Je legitímne nesúhlasiť s požiadavkou rozpočtovej konsolidácie či dlhovej brzdy. Problém, ktorý sa ale začína objavovať, je, že tieto dve požiadavky fiškálnej dohody nemusia byť kompatibilné navzájom.

Nemeckom presadzovaná fiškálna dohoda vyžaduje nasledovné: dostať štrukturálny deficit pod 0,5 % HDP (resp. pod 1 % HDP pre krajiny s dlhom nižším ako 60 % HDP) a udržať ho tam (čl. 3); zároveň sa celkové verejné zadlženie v pomere k HDP musí ročne znižovať v priemere o dvadsatinu rozdielu medzi aktuálnou hodnotou a cieľovou hodnotou 60 % (čl. 4). Z krátkodobého hľadiska je možné oba ciele sledovať súbežne. Problém ale nastane, keď politika znižovania deficitu a celkového zadlženia pridusí hospodársky rast – pri nezmenenom dlhu a klesajúcom nominálnom HDP sa zhoršia kľúčové sledované indikátory pomeru dlhu a deficitu k HDP.

Viac k téme tu alebo tu.

Zjednodušene povedané – sledovanie pravidla deficitu môže znemožniť naplnenie dlhového pravidla a naopak. Smrteľná kombinácia oboch pravidiel môže spustiť špirálu hospodárskej recesie a dostať krajiny na toľko obávanú „grécku cestu“. Je škoda, že táto vnútorná rozporuplnosť fiškálnej dohody sa na Slovensku v praxi ukáže naplno až o rok, o dva (v Grécku a iných krajinách periférie eurozóny ju možno pozorovať už teraz). Každopádne ale podľa všetkého skôr alebo neskôr bude musieť prísť k úpravám dohody. Ako sa vyčerpal washingtonský konsenzus, narazí na svoje limity aj konsenzus berlínsky – a čím skôr, tým lepšie.

Na efemérnosť fiškálnej dohody minulý týždeň upozornil už Rado Geist. Bude zaujímavé sledovať výsledok francúzskych prezidentských volieb a ako prípadne zmení európsku politiku a slovenské pozície. Nádej tu je (aj keď s tou infláciou strela kúsok vedľa) a oči a dvere treba nechať pootvorené.

Text vychází v rámci projektu Kritická ekonomie, jehož je Deník Referendum partnerským médiem.

A co si myslíte vy? Diskuse (0 příspěvků)

Pro vložení příspěvku musíte být zaregistrováni a přihlášeni.