Komu zvonia do hrobu

Jakkoliv jsou problémy týkající domácích kauz důležité, nemělo by unikat pozornosti ani to, že se požár v Evropské unii šíří závratným tempem.

Hoci rozpor ohľadom európskeho záchranného fondu spôsobil pád vlády, aktuálne domáce kauzy odsunuli európske dianie do ústrania. Akokoľvek sú však problémy ohľadom odpočúvania či lekárskych odborárskych akcií dôležité, nemalo by nám uniknúť ani to, že požiar v EÚ sa šíri závratným tempom.

Aj bez prístupu k zákulisným informáciám musí byť pozorným čitateľom jasné, že bezprostredne hrozí kolaps eurozóny. A že jeho odvrátenie resp. prepuknutie môže nastať v priebehu nasledujúcich dní.

Panika to síce ešte nie je, aj keď neschopnosť Nemecka – tzv. zdravého jadra eurozóny – na finančnom trhu získať refinancovanie vlastného dlhu za nedávny úrok nás všetkých k jej vypuknutiu osudovo približuje.

V problémoch je bankový sektor, všetky okruhy verejných financií i reálna ekonomika. Žiadne rituálne tančeky politikov nezakryjú, že euroval v akejkoľvek konfigurácii už nemá na to, aby situáciu stabilizoval. Bohužiaľ, dogmatická nevôľa spraviť z Európskej centrálnej banky veriteľa poslednej inštancie pretrváva. Pritom strašenie hyperinfláciou nemá v súčasnosti žiadny reálny základ.

Boli by tu aj určité náznaky, že ťažkopádny európsky kolos sa azda dáva do pohybu – Európska komisia dokonca nedávno ohlásila zelenú knihu, aby ňou rozprúdila širokú verejnú diskusiu o eurobligáciach. Ešte stále je nádej, že aj kresťanskodemokratické Nemecko si pod tlakom uvedomí, že ani ono nie je v bezpečí a nakoniec – ak na to príde – európske dlhopisy odklepne. Jedným dychom treba ale tiež dodať, že súbežne pokračuje politika štrukturálnych reforiem, inak povedané úsporných opatrení. Za príklad sa dávajú Estónsko či Írsko.

Naši politici a političky ako keby si neuvedomovali, že keď napätá situácia v eurozóne dospeje do bodu zlomu, spustí sa dominový efekt a žiadna ECB, euroval, eurodlhopisy a pod. už nepomôžu. O úsporných opatreniach, rozpočtových brzdách a podobne už ani nehovoriac.

Čas sa kráti a niektorí komentátori dávajú Európskej únii poslednú šancu 9. decembra. Vtedy sa uskutoční najbližší samit európskych hláv štátov. Naozaj sa môže jednať o jednu z posledných šancí na zásadnú zmenu kurzu a na prehĺbenie európskej integrácie vrátane vybudovania zodpovedajúcich inštitúcií. Ako správne poznamenal Wolfgang Münchau, eurozónu nemôže koordinovať Európska rada počas prestávok na kávu a zákusok.

A kde sa v tejto skladačke nachádza Slovensko? Nedá sa povedať, že by si naši čelní predstavitelia nepripúšťali rozpad eurozóny. Ich fantázia ale siaha maximálne po možnosť rozdelenia eurozóny na silnejšiu a slabšiu časť, pričom Slovensko by napr. podľa Ivana Mikloša malo ašpirovať do elity okolo Nemecka.

Odhliadnuc od toho, že tento postoj rezignuje na aktívnu účasť v progresívnej proeurópskej politike, odzrkadľuje aj veľmi lineárne predstavy o kríze a hospodárskom vývoji. V prípade prudkej dezintegrácie eurozóny, prípadne celej EÚ, totiž vôbec nemusí byť isté, že ľpieť na doterajšom modeli rozvoja Slovenska je tou najlepšou stratégiou.

Provinčná taktika priskočiť na stranu víťaza, konkurovať lacnou pracovnou silou a držať vyrovnaný rozpočet je len ďalším dôkazom mylnej interpretácie krízy. Tá totiž nie je dôsledkom morálnych individuálnych resp. národných zlyhaní, ale má systémový charakter a vyplýva z nastavenia eurozóny. Ak sa problém neuchopí z tejto stránky, akékoľvek národné politiky sú z vecného hľadiska bezpredmetné.

Youtube.com

Text vychází v rámci projektu Kritická ekonomie, jehož je Deník Referendum partnerským médiem.

A co si myslíte vy? Diskuse (0 příspěvků)

Pro vložení příspěvku musíte být zaregistrováni a přihlášeni.