Podľa filozofie štrukturalizmu sú veci tým, čím sú nie kvôli ich vnútornej podstate, ale vďaka ich vzťahu k ostatným veciam. Jablko nazývame jablkom nie preto, že je sladké a červené (tieto vlastnosti môže mať aj iné ovocie), ale preto, lebo sú tu ešte hrušky, pomaranče atď., odlišujúce sa od seba navzájom.

Ak to aplikujeme na slovenskú politickú scénu, preferencie strany SMER-SD nie sú výsledkom toho, akú politiku robí, ale skôr politiky, ktorú robia a nerobia opozičné strany. Ficov úspech nevyplýva z toho, čo spravil pre „bežných ľudí“, ale z toho, čo pre nich nespravil Sulík, Matovič a spol.

Tí totiž nie sú pracujúcim ľuďom schopní ponúknuť ani to málo, čo Smer. Tak nízko je postavená latka. Samoľúbosť a bezohľadnosť Richarda Sulíka, nevyspytateľnosť Igora Matoviča a pochybné pozadie Borisa Kollára sú najlepším marketingom Smeru.

Práve z toho dôvodu hovorí Ľuboš Blaha radšej o tom, čo by urobili a neurobili malé opozičné strany, ak by boli pri moci, a nie o tom, čo urobila najúspešnejšia vládna strana, ktorá je pri moci. Po desiatich rokoch by bolo načase prestať opíjať voličov Sulíkovým rožkom a ukázať, aké reálne zlepšenia života väčšiny priniesli. Pri terajšom rozložení síl by sa už nejednému konšpirátorovi mohlo zdať, či tak neschopná opozícia nie je tajným komplicom koalície majúcim zabezpečiť jej znovuzvolenie a neohroziť tak koncentráciu moci v rukách oligarchov.

↗

Ľuboš Blaha hovorí radšej o tom, čo by urobili a neurobili malé opozičné strany, ak by boli pri moci, a nie o tom, čo urobila najúspešnejšia vládna strana, ktorá je pri moci. Repro DR

Iným obľúbeným argumentom proti ľavicovej kritike Smeru je hrozba tzv. „kultúrnej ľavice“, ktorá nemyslí na pracujúcich. Ak spojenie „slamený panák“ označuje manéver pripisujúci protivníkovi tvrdenie, ktoré nepovedal, potom Blahovi slúži „kultúrna“ (alebo „postmoderná“) ľavica ako voodoo bábika na oslabenie a odohnanie vážnejších oponentov.

Problém ekológie, prítomný v takom „banálnom“, kultúrnom probléme, akým je globálne otepľovanie, je preňho zrejme príliš abstraktný a nehmatateľný na to, aby si zaslúžil našu pozornosť. Robotníci (ktorými sa oháňa pri každej príležitosti, no pre ktorých spravili žalostne málo) predsa potrebujú v prvom rade prácu.

Čo však v prípade, ak robotníkom zaplaví veľká voda domy, požiare zničia polia a lesy a roľníkom znova zmrzne úroda? Bude sa to brať ako prijateľné škody populistickej kampane?

Znepokojujúce a zvláštne je aj to, ako sa niektorí ľavičiari stále nepriateľskejšie stavajú k rozličným menšinám. Neuvedomujú si však, že už samotným vymedzovaním sa alebo bojom proti „kultúrnym témam“ presúvajú problémy do kultúrnej sféry a odovzdávajú svoje zbrane nepriateľovi.

Tým, že robia hrozbu z menšín odvádzajú pozornosť verejnosti od najdôležitejšieho problému koncentrácie moci. Rovnosť (nie rovnakosť) všetkých kultúr by nemala byť prepychom, ale samozrejmosťou každého ľavicového hnutia. Bez tohto základu nie je možný žiaden medzinárodný socialistický boj proti kapitálu a iba sa takto uhýba od problému.

Jedným z dopadov politiky Smeru je, že si časť ľavičiarov myslí, že na Slovensku na lepšiu ľavicu nemáme. Vychádzajú zo slov klasika, podľa ktorého si človek robí svoje dejiny v pomeroch, ktoré má k dispozícii.

Okrem klasikov sa však občas oplatí pozrieť aj na práce iných, hoc i postmoderných, mysliteľov. Jacques Derrida na margo tradícií dodáva, že dedič si vyberá odkaz, ku ktorému sa hlási. Môžeme nadviazať na konzervatívnu alebo progresívnu líniu, a odpovedať si tak na otázku, či sú veci objektívne dané alebo ich je možné subjektívne zmeniť.

Kým konzervatívci vidia situáciu z dobrých dôvodov ako zložitú a bezvýchodiskovú, tí druhí v nej práve preto vidia príležitosť pre nový začiatok. Medzi týmito dvoma pozíciami neexistuje objektívny rozhodca a nič nezaručuje správnosť žiadnej z nich. Overiť si ich možno až v praxi.

Skutočný progresívny politik by sa nemal prispôsobovať najnižším trendom v spoločnosti. Mal by ľudí viesť k tomu, aby prejavili to najlepšie, čo v nich je.

Na blížiace sa prezidentské voľby by sme sa taktiež mohli pozrieť spomínanou štrukturalistickou optikou z úvodu. Smer-SD bude nútený predstaviť vlastného kandidáta nie preto, lebo vie, koho na poste chce. Bude ho (pravdepodobne Miroslava Lajčáka) potrebovať preto, lebo vie, koho nechce.

Neželá si prezidenta, ktorý by ho kritizoval zľava, pred ktorým by nestačilo vykrúcať sa. No práve takého by potreboval ako soľ. Aby sa už prestal vyhovárať na mentalitu Rómov, moslimov a Slovákov vôbec. Je to nedôstojné a všetkých nás to uráža. A nielen tých politicky korektných.

Komentář vyšel na partnerském webu Deníku Referendum Pole.