Tri dni s Baumanom

Tomáš Profant shrnul na Polebloku.sk vzpomínky na dny strávené se Zygmuntem Baumanem, nedávno zesnulým sociologem, o něhož se staral během Středoevropského fóra 2010 v Bratislavě. Mluvili spolu i o rozdílech mezi kapitalismem a nacismem.

Aa1

Tomáš Profant

21.01.2017 08:01

  • Svět
  • Dopis ze Slovenska
A3

Autor textu (vlevo) se Zygmuntem Baumanem. Foto Grzegorz Lepiarz, Poleblog.sk

Bratislavu mal rád. Dúfam, že aj kvôli ľuďom, ale mal rád samotné mesto. O jeho architektúre vedel viac ako ja, takže rolu turistu a sprievodcu sme si s Baumanom v istej chvíli vymenili. Rád som sa nechal poučiť nielen v tejto oblasti. Na moje otázky musel odpovedať tri dni.

Ak som ho neprenasledoval ja, boli mu neustále v pätách dokumentaristi, zaznamenávajúci takmer každý jeho krok a ak nie oni, tak dával rozhovory slovenským novinárom. Pritom som mal celú dobu pocit, že do Bratislavy prišiel, aby sa mohol ísť prejsť do centra.

Bauman bol bezproblémový hosť. Nemal žiadne špeciálne požiadavky, vystúpil, keď sme potrebovali a na témy, ktoré sme mu určili. A bol skromný. Vzhľadom na ten nápor som sa až čudoval, že niekedy neodvrkol, aby mu ľudia dali pokoj a nechali ho odpočívať.

Napríklad, keď chvíľu nebolo jasné, kde je a čoskoro sa mala začať debata. Pre istotu som mu zavolal na izbu. Človek sa cíti celkom previnilo, keď zobudí osemdesiatpäťročného človeka počas jeho poobedňajšieho šlofíka, ktorý ospalým hlasom do hotelového telefónu prosí: „Len si potrebujem chvíľu oddýchnuť.“

Ráno bol však opäť čerstvý a šli sme do hotelovej kaviarne. Ja celú dobu mierne nervózny, či stihneme rannú diskusiu, on pokojný popíjajúc kávu. Dočítal som vtedy akurát Modernosť a holokaust, ale zároveň som vnímal kapitalizmus ako problém, takže ma zaujímal rozdiel medzi nacizmom a kapitalizmom. Aj v tom druhom predsa dochádza k smrti miliónov nevinných ľudí a nie sú za tým vždy len vojny, ale často aj čisto ekonomické záležitosti. Podľa Baumana kapitalizmus na rozdiel od nacizmu neobsahuje intenciu zabíjať. Dodnes ma tá odpoveď celkom neuspokojila.

Pamätám si, že na večernej debate vtedy Bauman hovoril o narastajúcom rasizme a zmienil pritom aj populizmus. Zjednodušene povedané mal na mysli pravicový populizmus, ktorý sa obracia voči elitám, ale zároveň obsahuje xenofóbiu a reprezentuje ho Marine Le Pen alebo Donald Trump. Takto termínu populizmus v západných krajinách rozumejú nielen mnohí politológovia, ale aj žurnalisti a tento význam sa pomaly začína udomácňovať aj u nás.

Vtedy však pre nás populizmus označoval akýkoľvek ľavicový sľub z úst Roberta Fica. Takže keď sa jedna diváčka opýtala na slovenský populizmus, v jednom momente sa stretli dva svety. Pravicový post-komunistický s tým ľavicovým západným. Populizmus ako nadávka voči ľavici a populizmus ako nadávka voči pravici. Bauman otázke porozumel a odpovedal po svojom a nedorozumenie ostalo nevysvetlené. To, že o pár rokov bude na Slovensku v opozícii dominovať pravicový populizmus a jeho analýzu tu budeme potrebovať o to viac, vtedy ešte nikto nevedel.

Bauman odchádzal ráno po skončení Stredoeurópskeho fóra. V to ráno vznikla fotografia pod nadpisom. Fotili ju zmieňovaní dokumentaristi a ani vtedy neskončil Baumanov trojdňový diskusný maratón. Ak si všimnete, v ruke drží fajku, ktorá ale nehorí. Nemal čas si ju zapáliť, pretože odpovedal na otázky. Chcel som od neho, aby mi odporučil nejakú beletriu. Zmienil Mesto slepých od portugalského autora Josého Saramaga.

Asi nie je prekvapivé, že sa Baumanovi páčila. Slepota obyvateľov mesta odhaľuje ich neistotu a následnú agresivitu. Stačí strata jedného zmyslu a zábrany bohatej modernej spoločnosti ustupujú boju o potravu a prežitie. Mesto slepých je hyperbolou Baumanovej analýzy tekutých časov individualizáce, pretrhávania medziľudských pút a egoizmu – života vo veku neistoty.

Na jednu otázku som sa ale Baumana neopýtal. Čo to znamená byť Baumanom v dnešnej dobe? Aký má zmysel byť intelektuálom, keď sa nám svet rozpadá pred očami? Nemal by intelektuál začať viac aktivisticky konať ako len písať? Ktovie, čo by povedal. Možno by načrel do vlastnej skúsenosti z Druhej svetovej vojny, keď vstúpil do armády a bojoval proti nacizmu a možno by mi odporučil svoju knihu o intelektuáloch. Ale možno by len zopakoval svoj celoživotný postoj: „Bol som ľavičiar, som ľavičiar a umriem ako ľavičiar. Dúfam.“


Texty vycházející v rámci víkendové rubriky Dopis ze Slovenska jsou přebírány z webu Poleblog.sk, partnerského média DR na Slovensku.


A co si myslíte vy? Diskuse (0 příspěvků)

Pro vložení příspěvku musíte být zaregistrováni a přihlášeni.