Neutralita a jej úskalia

Slovenský expert na mezinárodní právo přiblížil v týdnu na JeToTaku náležitosti, jež musí plnit stát, který chce být skutečně neutrálním. Navzdory obecně rozšířené představě to totiž není vůbec snadné.

V českých a slovenských pomeroch (zrejme pod vplyvom príkladu susedného Rakúska a nie tak ďalekého a prosperujúceho Švajčiarska a tiež reminiscencií na názory, ktoré sa vyskytovali v rokoch 1968-69) je neutralita témou, ktorá sa v istých intervaloch vracia. Spájajú sa s ňou obyčajne úplne fantastické a nerealistické očakávania.

Švýcarsko dnes kupříkladu vydává na obranu tři procenta HDP, a to jako třetí nejbohatší země Evropy. Foto Sz2h, flickr.com

Obyčajná neutralita je stav, keď sa štát nepodieľa na konkrétnom už vzniknutom vojnovom konflikte. Takúto neutralitu štát môže potvrdiť aj formálnym vyhlásením. Zato trvalo neutrálnym je taký štát, ktorý sa na základe mnohostrannej medzinárodnej zmluvy alebo iného medzinárodne uznaného aktu zriekol práva na aktívny vstup do niektorého budúceho vojenského konfliktu.

Len jednostranné vyhlásenie neutrality nestačí. V takom prípade hovoríme skôr o politike neúčasti alebo tzv. izolacionizme a ostatným štátom z neho nevznikajú žiadne povinnosti.

Trvalá neutralita môže byť uznaná alebo garantovaná. V prvom prípade sa ostatné štáty, ktoré s neutralitou daného štátu súhlasia, rozhodli túto neutralitu rešpektovať. V druhom prípade sa k tomu pridáva záväzok tzv. garančných mocností prísť neutrálnemu štátu vojensky na pomoc v prípade jeho ohrozenia alebo napadnutia.

Stať sa trvalo neutrálnym štátom je tak veľmi ťažké – treba presvedčiť desiatky iných štátov, aby s tým súhlasili – a získať prípadných garantov je ešte ťažšie, dnes fakticky nemožné.

Navyše neutralita štátu nie je žiadnym kúzlom, ktoré nad daným štátom rozprestrie ochranný plášť a žiadny útok zo zahraničia mu už hroziť nebude. Osudy Belgicka, Holandska, Dánska, Fínska, Nórska a podobných štátov v 20. storočí dokazujú, že neutralita či iná snaha sa za každú cenu vyhnúť vojensko-politickej angažovanosti, neposkytujú žiadne záruky, keď sa agresor rozhodne, že napríklad zo strategických dôvodov potrebuje územie daného neutrálneho štátu obsadiť.

Otázka armády
Trvalá neutralita, alebo jednoduchší pokus o politiku odmietania účasti v obranných spojenectvách, vôbec nezbavuje štát povinnosti postarať sa o vlastnú obranu, vynakladať prostriedky na budovanie armády a jeho občanov slúžiť v tejto armáde a pripravovať sa na boj v prípade potreby. Ba práve naopak – neutralita môže znamenať dramatické zvýšenie požiadaviek na obranné výdavky a osobné nasadenie.

Trvalá neutralita totiž primárne znamená, že štát je mimo zmluvných spojeneckých záväzkov – nemá spojencov, ktorí by mu v prípade potreby prišli na pomoc. Musí sa brániť sám, a preto jeho vojenská sila musí byť väčši, možno až niekoľkonásobne. Pokiaľ napríklad väčšina európskych štátov NATO vynakladá na obranu okolo 1,0 – 1,5% svojho HDP, trvalo neutrálne Švajčiarsko 3,0% – nevraviac o tom, že Švajčiarsko je bohatšie než väčšina štátov NATO s výnimkou Nórska a Luxemburska.

Skutočná neutralita navyše nemôže byť interpretovaná ako rezignácia na obranu. Z neutrality (trvalej alebo obyčajnej) dokonca naopak v medzinárodnom práve vyplýva povinnosť sa efektívne brániť prípadnému vpádu a teda aj povinnosť už v čase mieru budovať vlastné dostatočne mocné ozbrojené sily. Totiž neutrálny štát nesmie poskytnúť svoje územie žiadnemu inému štátu, resp. žiadnej bojujúcej strane.

A pokiaľ by jeho vlastná armáda dostatočne účinne a odhodlane nebojovala proti prípadnému prenikaniu cudzej armády alebo neprezentovala dostatočnú odstrašujúcu silu, mohlo by sa to interpretovať tak, že štát vlastne dobrovoľne inému štátu poskytuje vlastné územie na nejaké vojnové účely – a teda ako porušenie vlastnej neutrality.

A co si myslíte vy? Diskuse (0 příspěvků)

Pro vložení příspěvku musíte být zaregistrováni a přihlášeni.