Filosof Michel Foucault sa okrem iného preslávil svojou prácou o pôsobení moci v spoločnosti. Nezaoberal sa mocou peňazí alebo nadnárodných korporácií, ale všímal si jej jemnejšie, takmer neviditeľné formy prítomné v každodenných medziľudských vzťahoch.

Vo svojej inauguračnej prednáške na slávnej Collège de France nazvanej Rád diskurzu hovoril o procedúrach kontroly, selekcie a organizácie produkovania diskurzu v spoločnosti. Okrem iných mal na mysli protiklady rozumu a šialenstva, pravdy a nepravdy a obmedzovanie prístupu do diskusie.

Všetky tieto tri princípy vylučovania sme mali možnosť zhliadnuť na debate Injekcia smrti v Slovenskom národnom divadle. Hosťami boli sociologička Sylvia Porubänová a lekár Jozef Glas, moderoval novinár Michal Havran.

Bola to práve pani Porubänová, ktorá explicitne vyjadrila to, čím bola diskusia ako celok. Po prezentovaní troch rôznych prúdov v rámci kritiky očkovania považovala za „argument, ktorý si zaslúži diskurz,“ nárok na informovaný súhlas rodiča.

Argumenty týkajúce sa konšpiračných teórií, záujmov farmaceutických firiem alebo správneho načasovania vakcinácie si zjavne diskusiu nezaslúžia. Avšak nielen reprezentantom posledne menovaných, ale ani reprezentantkám najumiernenejších kritičiek sa miesto v diskusii neušlo.

Tej dominoval Jozef Glas, ktorý využil tradičný repertoár rétorických figúr na presadenie svojho názoru. Svoje tvrdenia prezentoval ako prejavy rozumu a normality, naopak oponentov a oponentky zasadzoval do kategórií religiozity, iracionality a emocionality. Jeho najčastejším objektom šovinistickej blahosklonnosti a výsmechu boli „maminy“ schopné iba emocionálneho jednania. On sám spolu s medicínou naopak reprezentoval zdravý rozum a vedecký prístup.

Ten jediný je schopný poznať pravdu, a preto iba jeho treba počúvať. Všetky ostatné pozície sú vylučované. Produkciu pravdy drží v rukách lekárska veda a akýkoľvek iný spôsob jej produkovania je automaticky pomýlený.

Jeho nespochybniteľná racionalita zrejme vyvolala údiv, keď sa pustil do debaty o politickej ekonómii a farmaceutickým firmám automaticky prisúdil pozíciu dobrovoľných ochrancov zdravia, ktorých cieľom sú čo najlepšie vakcíny. Teda nie zisk, ale zdravie spotrebiteľa.

Hoci by som sa sám rád vyvaroval redukcie korporátnych aktivít na zaisťovanie zisku, potreba jeho rastu zo strany akcionárov vyvoláva tlaky, ktoré neraz môžu ísť proti záujmom spotrebiteľov. Na to tu máme nie vždy spoľahlivé regulačné mechanizmy. Ak by sa firmám neoplatilo znižovať náklady aj za cenu poškodzovania zákazníkov, ako to tvrdí pán Glas, nepotrebovali by sme ich regulovať.

V diskusii zaznel aj mýtus o objavení staršej formy očkovania Edwardom Jennerom v 18. storočí. Prvé zmienky o tzv. variolácii sú však zo 7. storočia z Afriky a Ázie. Odtiaľ sa postupne dostala medzi anglických sedliakov a sedliačky a u nich ju Jenner „objavil“.

Paradoxne to bolo práve ľudové poznanie, ktoré zrejme zachránilo obrovské množstvo ľudských životov, dnes však, keď sa stalo súčasťou elitného vedeckého diskurzu, je toto poznanie vylučované z diskusie ako emocionálne, či pseudoreligiózne a preto irelevantné. O pravde tak rozhoduje, kto je jej autorom.

O obmedzenie prístupu do diskusie sa zrejme postaral moderátor. Pravdepodobne nepozval reprezentantov a reprezentantky postojov kritických k očkovaniu. Ako píše Foucault: „V tomto prípade sa prerieďuje počet hovoriacich subjektov; do rádu diskurzu nevstúpi nikto, kto nevyhovuje určitým požiadavkám alebo od počiatku nie je kvalifikovaný“ (s. 24).

Najmarkantnejší rozdiel bol vidieť v reči pána Glasa poprešpikovanej latinskými pomenovaniami. Hoci deklaroval snahu priblížiť sa pacientom, využíval aj túto možnosť na odlíšenie sa od ľudových argumentov bez latinčiny. Ďalším spôsobom na odlíšenie kvalifikácie bolo oslovovanie pána Glasa jeho titulom a nie priezviskom alebo povolaním ako v prípade pani Porubänovej.

Moderátor však mohol vylúčiť potenciálnych účastníkov alebo účastníčky diskusie na základe vzdelania a aj tak pozvať kritikov alebo kritičky očkovania. Pán Glas pejoratívnym spôsobom zmienil Annu Struneckú, isto by sa našli aj iní. Napriek tomu tak zrejme neurobil.

Takýto prístup neprekvapí, ak si čitateľ alebo čitateľka spomenie na diskusiu o ochrane duševného vlastníctva, ktorú už v archíve rádia Devín nenájdete. Tam moderátor, Michal Havran, nezavolal nielenže nikoho, kto by zaujal kritický postoj vôbec k myšlienke duševného vlastníctva, ale ani nikoho, kto by oponoval PR, ktorú riaditeľ SOZA robil svojej organizácii.

Človek nemusí veriť konšpiračným teóriám, aby videl, ako médiá manipulujú verejnosť tým, že im niektoré témy sprístupňujú a inými sa naopak nezaoberajú. Mali by sme byť vďační bulvárnym médiám, ktoré prinášajú niektoré témy len za to, že ich tematizujú, hoci to neznamená, že by sme mali ich texty nekriticky prijímať. Avšak mali by sme ísť ešte ďalej a argumenty laikov a laičiek akceptovať v diskusii ako relevantné.

Práve tu nachádza kritik industrializovanej spoločnosti, Ivan Illich, zdroj limitov medicíny. Skrz ľudové poznanie a ľudové prístupy môžeme uvažovať o zmysluplnej zdravotnej starostlivosti, ktorá obmedzí dominanciu tzv. modernej medicíny.

Na to však je potrebné prestať takéto poznanie vylučovať z diskusií, ale priznať mu jeho zmysluplnosť. Zatiaľ sa bohužiaľ zdá, že niektoré alternatívne médiá neponúkajú alternatívne obsahy, ale propagujú technokratickú nadvládu elity nad obyvateľstvom pomocou diskurzívnych nástrojov vylučovania.

Text vychází v rámci projektu Kritická ekonomie, jehož je Deník Referendum partnerským médiem.