Krížová cesta

Z produkce partnerského média na Slovensku tentokrát vybíráme lehčí zážitkový text o večerní cestě z Bratislavy do Lučence, z části po slavné dálnici, jež nemá odstavný pruh.

Putovať po asfaltových líniách, ktoré križujú zbombardovanú slovenskú krajinu, pripomína niekedy astrálne cestovanie. Človek si uvedomuje, že je v sne, ale nedokáže sa prebudiť. Súdny deň infraštruktúry sa blíži alebo Kto je bez bázne a hany, nech si sadne za volant.

Vyrazil som pomerne neskoro, okolo šiestej hodiny večernej. Slnko pomaly zapadalo za hrb vybieleného Bratislavského hradu, tiene mäkli a z hlavného mesta ma vyprevádzala vysmiata billboardová tvár Daniela Lipšica, ktorému sa cez celé čelo tiahlo slovíčko “gay“. Mimochodom, zaujímalo by ma, kto si dal tú námahu a takýmto konceptuálnym spôsobom “doplnil“ väčšinu predvolených plagátov spomínaného pána. Každopádne, opúšťal som mušľu na Dunaji a všetky vrany krúžiace nad Zlatými pieskami za mnou vrieskali: „Ak sa ti u nás nepáčilo, nevadí. My ťa totiž nepotrebujeme!“. Bratislava – Lučenec, predpokladaný čas cesty dve hodiny a tridsaťtri minút.

Nie je prekvapujúce, že diaľnica D1 je v podvečerných hodinách posiata stovkami áut. Môžem sa iba domnievať, kto v nich sedí, koľko rokov asi má dievčatko na zadnom sedadle otláčajúce svoj nos na sklo červenej fiatky alebo či niekoho z prítomných vôbec zaujímajú komunálne voľby. Jedno je isté – v tejto chvíli klesla populácia Bratislavy minimálne o tretinu, pretože všetci sa vracajú domov. Kam? Do okolitých alebo vzdialených dediniek a mestečiek, aby ráno opäť vstali ešte predtým, než kohút pritiahne nové svitanie a prechádzali po tej prašivej diaľnici D1 ráno čo ráno, podvečer čo podvečer. Na tom nie je nič nezvyčajné, ľudia predsa cestovali za prácou od nepamäti. Ale keďže ide o jeden z kľúčových cestných úsekov, tvoriacich most medzi desiatkami tisíc ľudí a ich živobytím, právom si vyžaduje osobitú pozornosť. A tej sa mu nedostáva – maximálne tak v podobe orálnych predvolebných bokoviek a dosť. Koniec koncov, diaľnica zrekonštruovaná a rozšírená v roku 2009 o tretí jazdný pruh, je posledné roky neustále plátaná, opravovaná a sčasti uzavretá až hanba. Aj zvlnená vozovka v Lošonci, ktorej základy položil po vojne opitý pohonič, vydržala vyše tridsať rokov. Povrch diaľnice D1 praskne aj pod váhou Gandhího ega.

Je smutné, že na Slovensku neexistuje odstavný pruh. Ak niekde áno, na diaľnici D1 rozhodne nie. A tak si blikajúca sanitka prerezáva cestu stredovým pruhom medzi uhýbajúcimi sa vozidlami. Dokážem si predstaviť, že kým sa takýmto krkolomným spôsobom dostane k miestu nehody, môže byť neskoro. Členovia zdravotnej služby by mali do kapsičky schopností a vedomostí dostávať aj spevník s Mozartovým Rekviem. Na druhej strane, na rýchlostnej ceste R1 vyrástla pekná, asi päťkilometrová kolóna. Zapnem rádio a v dopravnom servise mlčia. Hlavne, že som dostal informáciu o novom albume Tomáša Bezdedu. O to väčšie bolo moje prekvapenie, keď vyšlo najavo, že trištvrtehodinové zdržanie bolo spôsobené uzavretím jedného pruhu z dôvodu čistenia žľabov. Bolo niečo pred siedmou, takže čističi diaľničných žľabov mali zjavne po šichte a jediné memento, ktoré po nich ostalo, bol uzavretý jazdný pruh a viac špakov než v detskej izbe Marlboro-mana.

Mimochodom, aké je pracovná doba čističa žľabov ciest prvej triedy?

Pri prechode cez Zvolen som normálne pozabudol na skutočnosť, že prechádzam cez okresné mesto a bol som v tom, že som sa ocitol na periférii Poltára alebo Lentvory. Kedysi dopravná hrčku na semenníkoch stredného Slovenska sa totiž premenila na asfaltový Černobyľ – kam len oko dohliadlo, tam zničená cesta, skok, jama, protirečivé značky, kamene, príšerné blikajúce značenie, hlavne v noci a drobná bizarná vedomosť, že čakanie na zvolenský obchvat trvá už vyše roka. Ak existuje oxymoron “nová zničená“ vozovka, tak jedine vo Zvolene. Dokonca, jediná policajná hladka, ktorú som v meste mŕtvych zazrel a ktorá mala, pochopiteľne, korigovať zdegenerovanú infraštruktúru, postávala na pumpe, popíjala imitáciu frappuccina a nenápadne sa pod pultom šimrala v rozkroku. Slúžiť, chrániť a šimrať!

Za Detvou som nestretol jediné auto. Po žene v bielych šatách postávajúcej pred strašidelným domom v Kriváni, sa pominuli aj ľudia. Osamel som a tma, ktorá sa roztvárala na ceste ako baroková skriňa, to vedela najlepšie. Aby melanchólia nevychladla, pustil som si Hanu Hegerovú. A práve v momente, keď som prechádzal okolo nevestinca Amazonka, spozoroval som na okraji cesty schúlenú malú líšku. Mala to za sebou, chuderka. Predstavil som si, ako zastavím auto. Vyjdem na cestu tmavšiu než horká čokoláda a jediné, čo bude prerušovať studené ticho okolo mňa, bude vŕzgajúca láska v nevestinci. Drobné telíčko zoberiem do rúk a položím ho do rieky. Chvíľu počkám, ešte chvíľku.

Domov som prišiel okolo desiatej. Všetci už spali, ešte aj pes. Celá ulica mlčala ako pri eucharistii. Nikto, ani tá blikajúca lampa mi nemala čo povedať. Na kuchynskej linke stáli dva obložené kúsky chleba a text písaný rukou mojej maminy: Vitaj doma. Čakali sme na Teba, ale ráno skoro vstávame. Vyspi sa. PS: Zajtra nám povieš, aká bola cesta.

A co si myslíte vy? Diskuse (0 příspěvků)

Pro vložení příspěvku musíte být zaregistrováni a přihlášeni.