Mraky sa zbiehajú

Krize v EU stále trvá, i když někdejší mediální zájem opadl. Podle známého slovenského analytika je to i tím, že si Unie odmítá připustit dosavadní chyby. JeToTak se tématu věnoval v souvislosti s nedávným bilančním projevem předsedy Evropské komise.

Barrosov Prejav o stave Únie bol len ďalšou variáciou na tému „niet inej alternatívy“ – ak chcete jednotnú Európu, musí to byť tá „naša“. Sebareflexiu prejavil len, paradoxne, rétorickým ústupkom euroskeptikom.

Ak správu očistíme od rétorických zvratov a povinných cvičení, ostanú dva hlavné body. Prvým je snaha presvedčiť, že situácia v Európe sa obracia k lepšiemu, a to vďaka politike, ku ktorej sa Komisia (s Barrosom na čele – formálne i doslovne) najprv prihlásila, neskôr sa stala jedným z jej hlavných advokátov. Druhým je rozdeľovanie európskej diskusie na dva tábory – tých, čo sú ochotní súhlasiť s Európu podľa Merkelovej/Barrosa/Rehna (zoznam je nutne nekompletný), a euroskeptikov, populistických kritikov ohrozujúcich samé prežitie Európy.

Keď Únia po prevalení problémov v Grécku formulovala základné piliere „protikrízovej stratégie“, Európska komisia nepatrila medzi hlavných hráčov. Kríza ju zastihla nepripravenú – z hľadiska inštitucionálnych kapacít, právomocí, aj intelektuálne. Iniciatívu prebrali členské štáty, predovšetkým hlavní financovatelia takzvaných záchranných opatrení. Komisia sa vrátila do hry plným prevzatím ich rétoriky, i politiky „stabilizácie rozpočtov“. Stala sa jej najhlasnejším advokátom. Rozpočtová konsolidácia už nie je len politickou agendou Barrosa a jeho kolégia. Stojí na nej legitimita Komisie ako inštitúcie. Inak povedané, dominantným argumentom pre posilňovanie právomocí Európskej komisie je potreba „dostať národné rozpočty pod kontrolu“, čo má vyviesť Európu z krízy. Neúspech tejto politiky tak prestáva byť len politickým zlyhaním Barrosa. Je aj inštitucionálnym zlyhaním Komisie, úderom jej legitimite.

Prvé príznaky stabilizácie – akokoľvek diskutabilné, dočasné, a spôsobené inými faktormi – preto Barroso rýchlo pripísal úspechu protikrízovej stratégie. No volič sa nerozhoduje podľa (pochybne interpretovaných) makroekonomických dát, ale každodennej reality. A pre 26 miliónov nezamestnaných, a desiatky miliónov zažívajúcich pokles životnej úrovne, je rozdiel medzi nimi brutálny. Barrosovou obranou je variácia na tému „niet alternatívy“ – chcete buď túto Európu, alebo žiadnu. Buď integráciu s uťahovaním opaskov, alebo dezintegráciu. Táto taktika by mu však mohla ťažko vychádzať, ak by musel čeliť politicky relevantnej alternatíve. Smutným faktom však je, že nech už boli reakcie socialistov, zelených, liberálov, či ďalších „opozičných“ politických skupín akokoľvek kritické, na národnej úrovni boli tichými pozorovateľmi, v horšom prípade aktívnymi spolupáchateľmi integrácie podľa Merkelovej/Barrosa/Rehna.

Európsky politický mainstram postavil stavil svoju legitimitu, a legitimitu ďalšieho prehlbovania integrácie, na politiku, ktorá ekonomické problémy Európy nerieši, a sociálne zhoršuje. V takejto situácii už nie je dominantnou diskusiou akú Európu chceme, ale či ju chceme. Barroso je ochotný robiť ústupky, minimálne rétorické – tak treba čítať zmienky o dôležitosti subsidiarity, vynechanie slova „federácia“ a zahmlievanie horizontu vytvorenia „politickej únie“. Ak je toto obraz myšlienkového nastavenia politického mainstreamu, nad Európu sa zbiehajú poriadne husté mraky.

A co si myslíte vy? Diskuse (0 příspěvků)

Pro vložení příspěvku musíte být zaregistrováni a přihlášeni.