Valtr a „Che“

Valtr Komárek byl v 60. letech ekonomickým poradcem a přítelem Ernesta Guevary, jejich názory na řízení ekonomiky se ovšem ve skutečnosti zásadně rozcházely.

Jednou z málo tematizovaných epizód v živote nedávno zosnulého Valtra Komárka je jeho pôsobenie na Kube vo funkcii ekonomického poradcu v rokoch 1964 a 1965. Podľa svojej autobiografie (Kronika zoufalství a naděje, Academia, Praha 2005) sa počas tohto obdobia blízko zoznámil s legendárnym partizánom Ernestom „Che“ Guevarom. Ten vtedy už zastával funkciu guvernéra národnej banky a s Valtrom Komárkom nebojovali v lesoch Sierra Maestra, ale mali susediace kancelárie na ministerstve hospodárstva.

Na prelome 50. a 60. rokov 20. storočia ekonomická ale aj zahraničnopolitická orientácia Kuby mala veľa nezodpovedaných otázok. Krajina výhradne závislá na produkcii jedinej komodity – cukru – rozmýšľala o sovietskom modeli rýchlej industrializácie, v rámci ktorej by sa uprednostňoval ťažký priemysel, ale zároveň by sa vybudovala diverzifikovaná ekonomická základňa. Bola vytvorená centrálna plánovacia komisia a bol zostavený strednodobý hospodársky plán. Hlavným hospodárskym cieľom bolo teda znížiť podiel výroby cukru na národnom produkte, dosiahnuť sebestačnosť poľnohospodárskej produkcie a relatívne diverzifikovaný priemysel.

Tento model rozvoja nebol akceptovaný na Kube jednoznačne – mnohí poukazovali na izolovanosť ostrova (najmä po prerušení väzieb na USA), nedostatočnú základňu, nedostatok finančných zdrojov na obrovské investície, nedostatok základných surovín a energetických zdrojov. Netreba zabúdať ani na podozrievavý vzťah časti revolučnej vlády k Sovietskemu zväzu v období po karibskej kríze. Osobitne „Che“ sa stal veľmi skeptický až kritický k sovietskemu modelu a k Chruščovovým reformám.

Rezervovanosť k ZSSR bol pravdepodobne stimul, ktorý – paradoxne a možno z nedostatku dobrých informácií – obrátil záujem „Che“ k iným vyspelým krajinám východného bloku, zvlášť k ČSSR. Píšem „paradoxne“, pretože československá ekonomika v druhej polovici 50. rokov a potom v 60. rokoch bola subjektom pomerne dosť významných „protrhových“ reforiem. Guevarova vízia (vychádzam z Guevarovho životopisca Jon Lee Andersona a aj spomienok V. Komárka) sa zásadne líšila od trendov, ktoré sa v tom čase pripravovali a čiastočne realizovali vo východnom bloku.

Hoci „Che“ predpokladal, že nová kubánska ekonomika by mala byť schopná zabezpečiť do určitej miery diverzifikovanú ponuku spotrebných produktov (a veľký podiel bezplatných sociálnych, zdravotníckych a kultúrnych služieb), veril, že sa to dá dosiahnuť nie protrhovými mechanizmami (o ktoré sa usilovali československé reformy), ale úsilím jednotlivcov, založeným na novej morálke, na etických stimuloch, na pozitívnych príkladoch, uskromňovaní sa v potrebách, na neplatenej práci. Bol zástancom rigidného centrálneho určovania cien, centrálneho riadenia podnikov, centrálneho prideľovania dôchodkov podnikom. Skrátka, intuitívne presadzoval riešenia, ktoré boli negáciou kapitalistickej logiky ekonomiky a jej mechanizmov. Veril, že takýmto spôsobom je možné rýchle zavedenie komunizmu na Kube.

Guevarove sympatie k československému modelu hospodárstva, podľa môjho názoru, pravdepodobne vychádzali z nedostatočných informácií. Možno mu trochu imponovala celková kultúrna vyspelosť krajiny, relatívne vysoká životná úroveň a väzby na západnú Európu a Francúzsko, ktorého kultúru obdivoval. Možno svoju averziu k ZSSR kompenzoval vierou v efektívne a spravodlivé socialistické zriadenie v ČSSR.

Prahu prvýkrát navštívil na svojej ceste z Moskvy v roku 1963 a na pôde štátnej plánovacej komisie, kde bol Valtr Komárek šéfom pracovnej skupiny pre štrukturálne reformy, sa zúčastnil pracovnej diskusie. Podľa Komárkových spomienok jeho vlastný kritický referát o „železnej koncepcii ekonomiky“ vnútenej Československu Sovietmi, a o nadmernej byrokracii „Che“ úprimne zaujal. Z tohto vzniklo aj pozvanie pre československého odborníka na dlhšie konzultácie priamo na Kubu.

Československé reformy v 50. a 60. rokoch však boli pravdepodobne niečo iné, ako si predstavoval Ernesto Guevara. Prvá reforma z prelomu desaťročí mieri k väčšej decentralizácii riadenia ekonomiky a rozširuje priestor pre autonómne rozhodovanie podnikov, tak o výrobe ako aj o investíciách. Hlavným nástrojom sú tzv. dlhodobé normatívy hmotnej zainteresovanosti podnikov. Tieto stanovujú podiely, ktoré si podnik, pokiaľ prekročí plán výroby, môže odviesť do svojich fondov. Z nich vypláca doplnkové zložky miezd a financuje rôzne kultúrne a sociálne potreby pre zamestnancov.

Mimochodom, tento model je veľmi podobný poslednej zamýšľanej reforme z 80. rokov – tzv. súboru opatrení. Problém spočíval v tom (ako ukázala prax), že za podmienok centrálne určovaných cien byrokratická hra o stanovenie normatívov a cien, do ktorých si podniky mohli preniesť svoje náklady, hrala kľúčovú úlohu na úkor zvyšovania efektivity výroby. Preto podniky mohli dosahovať vyšší dôchodok aj tým, že vyrábali napríklad zastarané produkty, ktoré sa stávali nepredajnými zásobami.

V 60. rokoch reforma ide ešte ďalej a (okrem iných inštitucionálnych opatrení) vzťah medzi podnikmi a štátom má byť založený na daňovom princípe. To znamená, že tvorba dôchodkov pre podnik nemala byť založená na ukazovateľoch výstupnej produkcie, ale na tržbách za predaný tovar a služby, pri takmer úplnej samostatnosti podnikov. Z dosiahnutých tržieb si podniky mali uhrádzať náklady, platiť odvody a dane a mohli aj skrachovať.

Podľa svojich spomienok Valtr strávil s „Che“ veľa hodín rozhovorov. Valtr si spomína na „Che“ ako na humanistu, politického idealistu, človeka senzitívneho k nespravodlivosti a nerovnostiam a jednotlivca s širokým kultúrnym rozhľadom. Na druhej strane, Valtr si osobitne získal „Che“ svojou znalosťou francúzskej literatúry, schopnosťou citovať klasikov a prekliatych básnikov, svojou znalosťou Jeana Paula Sartra. Ako vyplýva z Valtrových spomienok, „Che“ si bol pomerne neistý, čo sa týka budúcnosti štruktúry a inštitúcii národohospodárstva na Kube a preto pozorne počúval.

Komárek v debatách kritizoval sovietsky model industrializovanej ekonomiky a snažil sa pre Kubu presadiť víziu ekonomiky založenej na komparatívnych výhodách, prírodných, historických, geopolitických. Mala to byť ekonomika založená na tradičnej produkcii cukru doplnená veľkým turistickým priemyslom, službami a infraštruktúrou (cesty, vlaky, hotely). Kubánska ekonomika sa podľa Komárka mala v „medzinárodnom merítku špecializovať a veľa exportovať, aby mohla veľa dovážať.“ Mala „rozumne“ rozvinúť domáce poľnohospodárstvo a nadväzujúci potravinársky priemysel a tradičný ľahký priemysel. Veľký export by sa však musel premeniť v import spotrebného tovaru, od automobilov po elektrotechniku a nadštandardné potraviny.

Nie je úplne jasné, aký vplyv mohli mať a mali na „Che“ vízie a rady československého poradcu. Aj vzhľadom na uvedené diametrálne odlišné predstavy „Che“ o komunistickom hospodárstve by sa dalo predpokladať, že dopad mal svoje limity. „Che“ ešte pred skončením Komárkovej misie na Kube odchádza z vysokých administratívnych funkcií opäť do boja, a organizuje guerillu v Afrike a Južnej Amerike.

Kuba sa v polovici 60. rokov nevydáva ani na cestu československých reforiem, ani na cestu idealistického komunizmu, ani nerozširuje svoju priemyselnú základňu sovietskym štýlom. Naopak, opäť získava prioritu primárny sektor zameraný takmer výhradne na výrobu cukru. Toto bolo umožnené (a pravdepodobne sa javilo v tých časoch aj ako výhodné, rýchle a pragmatické riešenie) tým, že ZSSR podpísal strednodobé dohody, v ktorých sa zaviazal k výkupu kubánskeho cukru vo výhodných cenách.

Text vychází v rámci projektu Kritická ekonomie, jehož je Deník Referendum partnerským médiem.

A co si myslíte vy? Diskuse (0 příspěvků)

Pro vložení příspěvku musíte být zaregistrováni a přihlášeni.