„Násilie ako cesta k dosiahnutiu rasovej rovnosti je nepraktické a nemorálne. Je nepraktické, pretože nás vedie na špirálu vzájomnej deštrukcie. Starý zákon „oko za oko“ privádza k tomu, že slepými zostaneme všetci. Násilie je nemorálne, pretože ponižuje oponenta namiesto toho, aby ho presvedčilo. Násilie je nemorálne, pretože je založené na nenávisti a nie na láske. Násilie zanecháva spoločnosť v monológu a nie v dialógu. Násilie sa končí porážkou tých, ktorí sa k nemu utiekajú.“ Martin Luther King

„V Amerike je veľa dobrých ľudí, ale aj veľa zlých ľudí a tí zlí, to sú tí, ktorí majú všetku moc a sú v pozíciách, v ktorých blokujú veci, ktoré vy a ja potrebujeme. Pretože takáto je situácia, vy a ja potrebujeme právo robiť, čo je nevyhnutné, aby sme skoncovali s takouto situáciou, a to neznamená, že propagujem násilie, ale na druhej strane nie som proti použitiu násilia v prípade sebaobrany. Dokonca to nenazývam násilie, ak je to v prípade sebaobrany, nazývam to inteligencia.“ Malcom X

Martin Luther King, ktorého zavraždenie si pripomíname 4. apríla, bol najvýraznejšou osobnosťou hnutia Afroameričanov za občianske práva. Baptistický kazateľ King v roku 1955 organizoval občiansky bojkot autobusov v meste Montgomery, v roku 1963 organizoval pochod na Washington za pracovné miesta a slobodu.

Hoci King nástojí na nenásilí (podľa jeho názoru je násilie sebazničujúce), zdôrazňuje, že nenásilné protesty musia byť rozhodné a masívne. Ako uvádza historik Howard Zinn v Ľudovej histórii Spojených štátov, King sa v 60. rokoch stále viac začína zaujímať o problémy chudoby a materiálnej deprivácie, ktoré stoja pomimo úzko zadefinovaného poňatia občianskych práv. Nevyhýba sa ani téme, ktorá v druhej polovici 60. rokov primárne traumatizuje americkú spoločnosť — vojne vo Vietname. Verejne hovorí o zbytočných „výdavkoch na smrť a deštrukciu“, ktoré by mali byť použité „pre život a konštruktívny ľudský rozvoj“ . Upozorňuje, že keď sa vojna a zbrane stávajú národnou obsesiou , rezignuje sa na sociálne potreby.

Takéto vyhlásenia pripravili Kinga o veľa spojencov medzi liberálnymi médiami a liberálne zmýšľajúcim establišmentom vo Washingtone, odborovými predákmi a celebritami. Pre Martina Luthera Kinga bolo nenásilie nedeliteľným princípom: rovnako malo platiť v USA, v Ázii, či Afrike. King sa sťažoval na dvojité morálne štandardy, v rámci ktorých mu časť establišmentu doma aplaudovala, ale odsudzovala ho, keď nenásilie vztiahol na vietnamské deti. King sa v posledných rokoch svojho života stáva cieľom monitorovania a nátlaku FBI. Vo Washingtone rozmýšľajú ako nahradiť Dr. Kinga ako lídra boja za občianske práva Afroameričanov „vhodnejšou“ osobnosťou.

Martin Luther King odchádza 29. marca 1968 do Memphisu v štáte Tennessee podporiť štrajk čiernych sanitárnych pracovníkov za vyššie mzdy a lepšie pracovné podmienky. O päť dní je zastrelený na balkóne svojej hotelovej izby. Jeho zavraždenie vyvoláva nepokoje v celej krajine, pri ktorých násilne zahynú desiatky ľudí.

Malcom X, sunitský moslim, presadzoval myšlienky pan-afrikanizmu, sebaurčenia čiernych Američanov a ich práva na skupinovú sebaobranu — ak je nevyhnutné, aj násilnú. Pre svojich obdivovateľov bol mužom, ktorý odvážne obhajoval občianske práva černochov a muž, ktorý dokázal presne pomenovať zločiny bielej Ameriky proti Američanom čiernej pleti. Malcolm X bol zastrelený 21. februára 1965 počas prejavu na stretnutí Organizácie Africko-americkej jednoty v newyorskom Harleme.

Dva uvedené citáty (jeden obhajujúci nenásilie a druhý v prípade nevyhnutnosti násilie) od dvoch najznámejších lídrov boja za občianske práva Afroameričanov v USA môžeme čítať z posledných záberov filmu režiséra Spika Leeho Do the right thing. Snáď v žiadnom inom filmovom diele nie je obraz urbánnych medzietnických vzťahov v USA vykreslený s väčšou komplexnosťou a empatiou ako v tomto filme z roku 1989.

Všedný, veľmi horúci letný deň v štvrti Bedford-Stuyvesant v  Brooklyne kulminuje nočným násilím. Policajti zabijú čierneho muža a rozzúrený dav podpáli miestnu pizzeriu. Symbolicky, je to je koniec ilúzie o harmonickej etnickej koexistencii ale aj koniec zmyslu života viacerých obyvateľov štvrti, napríklad americko-talianskej rodiny majiteľa pizzerie. V prúde udalostí, ktoré odštartuje malicherný konflikt, nikto nie je jednoznačným vinníkom ani obeťou. V momente, keď latentné napätie prerastie do otvoreného konfliktu, všetci jednotlivci konajú tak, ako konať musia — a zo svojho hľadiska konajú správne.

Spike Lee určitým spôsobom odpovedá na nezodpovedané dilemy hnutia za občianske práva a ide za zjednodušený, dichotomický pohľad na nenásilie a násilie. Upozorňuje na nerovné podmienky, ktoré sú esenciálne prítomné v urbánnom priestore zdanlivo multikultúrneho veľkomesta. Pokiaľ spoločnosť dlhodobo umožní prekvitať podmienkam štrukturálneho rasizmu a nerovností — v zmysle, že jedna skupina dominuje nad inou skupinou, vykorisťuje ju, vylučuje ju alebo sa dokonca usiluje o jej elimináciu — je iba otázkou času, kedy skryté napätie prepukne v otvorené násilie. Logický záver je nasledovný: Aj preto, že zakorenený rasizmus a nerovnosti otvárajú cestu zhubnému násiliu, je nielen morálne ale aj inteligentné eliminovať samotné zdroje rasizmu a nerovností.