Národ v súčasnom kurátorstve

Kurátorský záměr výstavy o české národní identitě v Galerii VŠUP předkládá nečekaně nacionalistické a obrozenecké čtení děl současných českých výtvarných umělců.

O pár dní v Galérii VŠUP v Prahe končí výstava Ř! Česká národní identita v současném výtvarném umění. Kurátorský kolektív si nemohol želať nič lepšie, než prezidentskú kampaň a voľby súbežné so samotnou výstavou. Živé sledovanie konštruovania národa, zrýchlených cyklov jeho rozpadania a opätovného skladania vynikajúco pripravili návštevníčky a návštevníkov na to, aby komplikovanosť tohto procesu mohli uchopovať vnímaním súčasnej výtvarnej reči.

Nebudem sa venovať podrobnejšiemu opisu šestnástich prác. Stručne podám, prečo čakám, že po tomto A bude nasledovať B (ktoré rozbije predpokladanú mužskú homogenitu národa poskladaného výstavou A) a C (ktoré rozbije etnické bezvedomie výstavy A aj výstavy B) atď., a tento rad neskončí pri Ř.

Text sprievodného letáku uvádza, že „výstava je výrazně kurátorským projektem“. Čo konkrétne to znamená? Že autori a autorky vystavených prác na národ pri svojej tvorbe ani len nemuseli pomyslieť. To, čo je pre charakteristiku národa dôležité, skladá kurátorský kolektív. Ten uvádza, že národ je „především komunikační společenství: patří do něj ti, s kým si rozumíme navzájem lépe, než s těmi ostatními.“ Jednoducho, ide o zdieľanie kultúrnych kódov. Rozdelenie národného spoločenstva politikou, vkusom či svetonázorom je tu druhoradé, tvrdia kurátorky a kurátori.

Výstava ukazuje predovšetkým na tie charakteristiky českého národa, ktoré chce označiť ako pozitívne dané, teda v skutočnosti existujúce zhluky zdieľaných udalostí a skúseností (hoci ich danosť – pochopiteľne – spočíva v tom, že sú spoločensky konštruované; nezabúdame si uvedomiť základné poučky nášho vzdelania!). Takými sú napr. príbytky ľudí a ich domáckosť, intimita, zdobnosť (vankúše Víta Soukupa, obývačka Ivany Lomovej, chaty Jana Mertu), podoby krajiny (remízy Markéty Othovej a pohľadnice/pohľady z vlaku Evy Pejchalovej), telefónne čísla (telefónny zoznam Tomáša Svobodu), fotografické spomienky (nesúrodý archív Aleny Kotzmannovej).

Silnú líniu výstavy tvoria „národné dejiny“ - národ sa aktualizuje v tom, na čo spomína a čo zabúda. Tak Petr Lysáček zoči voči svojim portrétom v Čechách narodených (hoci nie vždy žijúcich) filozofov a intelektuálov kladie otázku Co s nimi? Rudolf Samohejl chce nechať odpočinúť sochu Jiráska a Antonín Střížek zase posiela na cestu Máchu (príznačne sa na internete tento obraz vyskytuje aj pod názvom Caspar David Friedrich). Pre zabúdanie si kurátori a kurátorky nemohli vybrať samozrejmejšie a overenejšie diela – video Marka Thera a tri z „ladovských“ obrazov Petra Motyčku. (Objímanie stromov v Therových Pflaumen, pravda, nadobúda zaujímavé interpretačné možnosti najmä vďaka podobne vizuálne perfekcionisticky prevedenému Renčovmu volebnému spotu pre Miloša Zemana.)

Ak sa národ v tejto výstave vymedzuje voči inému, je to najmä globálne anglicizované iné. (Iné je niekde vonku, „doma“ nestraší.) V sérii videí Pavla Jestřába sa slovácky? moravský? (český či nečeský?) mládenček konfrontuje a hybridne mieša s Michealom Jacksonom. Permutácie hlások, predovšetkým však prítomnosť „ř“, vo videu Jana Šerýcha majú pravdepodobne rozohriať srdce pri rozpoznaní rozdielnosti českej abecedy od tej typizovanej globalizovanej anglickej.

Vystavené diela bez problémov vyvolávajú možné spojenie s češstvom, niektoré práce vynikajú. Najzaujímavejšími z vystavených sú práca Pavla Sterca a Vasila Artamonova, ktorí preskúmavali kronikársku prax a intervenovali do nej a smsky Michaely Thelenovej, v ktorých sa legenda sv. Václava podobá spamu – reklame na život večný napr. z dielne spolku Nová Akropolis.

Kde je problém? V samotnej optike národa. Teoretické priblíženie sa tomu, čím je – súdiac podľa textu sprievodného letáku – lavíruje na hrane banality a amnézie. Možno je to tak v poriadku, možno práve len vďaka prehrávaniu banálneho a zabúdaniu (a ich inštitucionalizácii) existuje niečo ako národ.

Sebavymedzenie výstavy v záverečnej vete sprievodného letáku nemohlo byť viac výpovedné: „Už tím, že nejen v běžné komunikaci, ale také v literární a především vědecké produkci či vysokoškolské výuce používáme češtinu – i když jí rozumí jen nepatrný zlomek lidstva – potvrzujeme smysluplnost české existence a pokračujeme v projektu národní emancipace (´obrození´) romantiků první poloviny 19. století.“

Ak je jedným – hoci aj nezamýšľaným – z normatívnych záverov výstavy ´potvrdenie zmysluplnosti českej existencie´, tak si výstavu ťažko možno vyložiť inak, než tak, že je tvorbou nového, updateovaného národného kánonu a ikonografie. Ani zámerné – pravdepodobne ironizujúce - vynechávanie hlásky „ř“ vo výstavnom letáku nie je schopné oslobodiť čítanie výstavy spod tohto zvláštneho – lebo nečakaného – nacionalistického a romantizujúceho zovretia.

Nebolo by možné koncept národa umŕtviť, postaviť na jeho miesto koncepty iné? Čo tak občianstvo alebo ľud? Je to raz prílišná abstrakcia a druhý raz zase Národnou frontou a Chávezom páchnuca vec, ktorej sa treba strániť? Neviem. Národ však nezapácha ani nestojí nad vecami o nič menej.

Ř! Česká národní identita v současném výtvarném umění. Galerie VŠUP, 7. prosince 2012 - 9. února 2013.

A co si myslíte vy? Diskuse (1 příspěvek)

Kamil Bouška - Praha

??? Čtvrtek, 7.Února 2013, 11:58:26

Necítím se jako nacionalista (možná jím jsem a ještě o tom nevím...?), ale nějak nechápu co je na pojmu "národ" konceptuálního. Chce tím autorka říci, že národ je vždy ideologickou konstrukcí, vybájeným abstraktem bez opory ve skutečnosti a ničím jiným nikdy nebyl? A nechápu ani, proč bychom měli pojem "národ" "umrtvovat". Necítí se snad dejme tomu Poláci nebo Němci jako národ? Považují se opravdu jen za více či méně náhodný shluk občanů a lidu? Neřekl bych.

Pro vložení příspěvku musíte být zaregistrováni a přihlášeni.