Deník Referendum Svět

Slovenská akadémia vied sa už druhý rok zaoberá pokusmi Predsedníctva SAV transformovať túto najdôležitejšiu a najproduktívnejšiu inštitúciu základného výskumu na Slovensku na inú organizačno-právnu formu. Zdanlivo sa hľadá najoptimálnejší model, ktorý by umožnil prísun ďalších financií do vedy a výskumu na Slovensku.

Prakticky sa však robí všetko preto, aby bol presadený model transformácie podľa vzoru Akadémie vied Českej republiky, ktorá už niekoľko rokov funguje na princípe verejných výskumných inštitúcií (v. v. i.). V modeli ale nie všetci z odstupom času vidia len výhody. Jedným z dôležitých poznatkov od susedov z Českej republiky je, že transformácia neznamená automaticky vyšší prísun financií do vedy a výskumu ako celku, ako sa to na Slovensku často prezentuje. Na rozdiel od nás však už nemajú ďalšie ekonomické zdroje na zmenu celého systému a nemôžu sa veľmi poučiť zo svojich chýb.

Okrem toho, že transformácia vedeckých inštitúcií stojí pomerne veľa priamych nákladov (počínajúc nákladmi na zmenu legislatívy a zmenu vnútornej štruktúry organizácie, teda aj náklady na výpovede a odstupné, zabezpečenie hospodárskeho fungovania nových inštitúcií), v hre sú aj nepriame náklady. Sú nimi funkčnosť pracovných kolektívov (a celých vedných disciplín), dôvera medzi kolegami, rovnako ako dôvera v samosprávne inštitúcie vedy a demokratický charakter politického systému reprezentovaného vládou. Je to teda niečo, čo je pomerne nákladné vytvoriť a udržať.

Aktuálne je v hre o transformáciu SAV viac práve táto druhá časť nákladov na transformáciu, keďže je jasné, že štát nebude ochotný a schopný do vedy investovať viac. Teda ak bude transformácia prebiehať v súčasných podmienkach škrtenia výdavkov, môže to byť robené len na úkor rozpočtu SAV.

V tejto situácii v podstate existujú pre štát len dve riešenia. Podporovať a presadzovať transformáciu, čo vo svojich dôsledkoch znamená znížiť priame výdaje na samotný výskum a časť peňazí spotrebovať len na reformu, a tým aj pravdepodobne oslabiť ľudský potenciál SAV a dôveru na pracoviskách a v politiku štátu. Znamenalo by to oslabenie existujúceho výskumného potenciálu, keďže inak ako prepúšťaním sa náklady na výskum už nedajú znížiť. Pri prepúšťaní ide vždy o to, kto pôjde z kola von a málokedy víťazia práve tí najlepší vedci – skôr sa darí schopným vedcom-politikom.

Druhým prístupom môže byť odloženie ambícií reformovať vedu na obdobie, keď bude mať vláda a parlament k dispozícii dôkladné analýzy nákladov a dopadov rôznych modelov transformácie a keď bude mať vlastné priority, ktoré bude môcť rozvíjať cez vlastné stimuly. Momentálne sa však ukazuje, že najväčšie investície spotrebovávajú zápasy o dôveru vedeckého spoločenstva v samotný zmysel reformy SAV a zápasy o prežitie.

Boj o prežitie presiakol celou akadémiou – od úrovne zápasu medzi oddeleniami, cez zápasy medzi väčšími a menšími ústavmi, kto koho pohltí alebo si zachová nezávislosť, až po úroveň jednotlivých pracovísk, kde sa postupne formujú klany lojálnych a schopných sa v prípade rušenia pracovných miest zmobilizovať a vytlačiť spomedzi seba nelojálnych alebo najmenej organizovaných kolegov. Najnovšie už samotná transformácia nie je vydávaná za snahu akademickej obce nájsť najprimeranejší model fungovania vedeckého výskumu, ale ako tlak nanucovaný zo strany vlády, čo len zosilňuje situáciu anómie v SAV.

Pred niekoľkými dňami Snem, ako najdôležitejšia samosprávna inštitúcia SAV, poveril Predsedníctvo Slovenskej akadémie vied, aby vypracovalo modely možného zlučovania ústavov SAV. Urobil to na základe informácii predsedníctva SAV, že existujú tlaky zo strany ministerstva školstva a ministerstva financií, snažiace sa napĺňať strategický zámer redukcie príspevkových a rozpočtových organizácii štátu, ktorý nesie označenie ESO (len mimochodom ide o agendu ministerstva vnútra).

Samospráva SAV sa takto rozhodla pre sebalikvidáciu a to na základe zavádzajúcich, prinajmenšom neúplných informácii. Pod údajnou hrozbou vlády prenechala kompetencie, ktoré inak prináležia len akademickej samospráve alebo Národnej rade SR, predsedníctvu akadémie, prípadne ministerstvám (vnútra, financií alebo školstva).

V tejto hre o budúcnosť SAV ako reálnej inštitúcie, ale aj ako spoločenstva vedcov schopných kompetentne spoluorganizovať vedecký život na Slovensku, sa ocitli tri strany, z ktorých každá môže fatálnym spôsobom zlikvidovať základ vedy na Slovensku. Spomedzi viacerých aktérov, ktorí sú v hre o prežitie ešte stále funkčnej akadémie vied, totiž niekto účelovo zavádzal.

1. Reforma štátnej správy ESO, ktorú presadzuje minister vnútra Robert Kaliňák a na ktorú sa odvoláva predseda SAV pri ovplyvňovaní akademickej samosprávy, by mala „výrazne uľahčiť a zefektívniť kontakt občana so štátnymi úradmi“. Aj ambícia redukovať počet príspevkových a rozpočtových organizácii štátu, čím zastrašoval predseda SAV členov snemu, by sa mala podľa verejne dostupných informácií týkať práve štátnych úradov a nie Slovenskej akadémie vied, ktorá má samostatnú kapitolu v rámci štátneho rozpočtu. Redukcia počtu organizácii SAV by nijakým spôsobom ani neušetrila financie zo štátneho rozpočtu, ani neuľahčila kontakt občanov s úradmi.

Ak je však ESO aj o zásahoch do vednej politiky a do fungovania SAV, znamená to, že minister vnútra Kaliňák zavádzal verejnosť a snaží sa o likvidáciu vedeckého potenciálu krajiny. Ak ESO nemá za cieľ zasahovať do fungovania vedy a SAV, potom vznikla chyba buď na ministerstvách financií alebo školstva, ktorí údajne tlačia na Predsedníctvo SAV, alebo je to chyba na strane predsedu SAV, ktorý takúto argumentáciu použil.

2. V prípade, že dezinformujú ministerstvá financií alebo školstva, ide o neprípustné zavádzanie verejnosti a pracovníkov SAV. Nadpráca ministerských úradníkov by bola len nebezpečným zastrašovaním, keďže vyvíjajú tlak na samosprávnu inštitúciu zriadenú zo zákona a transformovateľnú opäť len zo zákona prijatého poslancami parlamentu. Ministerstvá by okrem toho nátlakom na SAV v podstate popierali základné priority vlády, ktorými má byť maximálna podpora vedy a vzdelávania a spôsobili by len prehĺbenie ich úpadku. No takéto kroky zo strany vlády (alebo iniciatívnych úradníkov) by sa dali označiť za zneužívanie moci a vo svojich dôsledkoch aj za likvidáciu väčšiny z vedných disciplín, ktoré na SAV existujú, a tým by došlo v podstate k likvidácii základného výskumu na Slovensku.

Žiadne peniaze pre rozpočet by sa tým neušetrili, keďže rozpočet SAV je tvorený na základe samostatnej kapitoly v štátnom rozpočte, ktorý získava SAV ako celok, nie podľa počtu ústavov. Maximálne by mohli úradníci vyplniť tabuľku s veľkým počtom zrušených organizácii financovaných štátom. Ak sa však chystá znižovanie rozpočtu SAV, bude to mať paralyzujúce dôsledky na slovenskú vedu aj bez zbytočných ďalších nákladov na jej „transformáciu“.

3. No existuje aj tretia možnosť, a to, že sa celá argumentácia o tlaku zhora a zámeroch ESO vytvorila na predsedníctve SAV, ktoré sa už dlhšie snaží transformovať SAV a rétorika o „tlakoch zhora“ mu môžu poslúžiť na legitimizáciu zámerov posilniť pozície súčasného vedenia pred blížiacimi sa voľbami do Predsedníctva Snemu SAV. Predsedníctvo sa odvoláva na list ministerstva financií, ktoré žiadalo o informácie, či a prípadne aj aké opatrenia prijíma SAV v záujme zefektívnenia fungovania svojich organizácii (čo je úplne legitímna otázka, no len otázka).

Na toto však predseda SAV iniciatívne odpovedal, že si uvedomuje, že súčasný počet organizácií SAV nie je v súlade so zámermi ESO (ktoré ministerstvo financií vôbec nespomína). A zároveň deklaruje, že za základ budúcej štruktúry považuje integráciu (zlučovanie) vedeckých organizácii do verejno-výskumných inštitúcií. Ako možnosť spomína redukciu počtu organizácii SAV na tri (akoby redukciu zo súčasných 56 vedeckých ústavov na tri súčasné oddelenia vied). Predseda SAV teda odpovedá na niečo, čo vôbec nebolo predmetom otázky. Dokonca uvádza aj veci, ktoré neboli prerokované a schválené samosprávnymi inštitúciami SAV. A tie jediné majú legitimitu schvaľovať akékoľvek zmeny vo vnútornej štruktúre SAV.

Zjavne sa v hre ocitli traja hráči, z ktorých dvaja hrajú tým istým ESO-m. No len jedno z nich môže byť pravé, teda jeden z hráčov zavádza. No okrem toho, že je to neférová hra, jej dôsledkom je rastúca demoralizácia zástupcov akademických obcí v SAV, ktorí sú pod tlakom katastrofických scenárov, dezinformácií alebo neúplných informácií ochotní prijímať nekompetentné a samovražedné rozhodnutia. Niektorí so zohnutým chrbtom, iní so zlomenou chrbticou. No asi najväčšiu zodpovednosť za takúto demoralizáciu a rozbíjanie vedeckého potenciálu Slovenska má v rukách ten, kto hrá falošným ESO-m.

Výsledkom tejto nepoctivej hry je, že akákoľvek diskusia o transformácii SAV (či už na formu verejno-výskumnej inštitúcie alebo nejakú inú formu) prestane byť legitimizovateľná snahami samotných vedcov a ich akademickej obce o zmenu existujúcej štruktúry SAV a zostane už len mocenským nástrojom na presadenie úzkych osobných alebo politických cieľov.

Zodpovedná vláda alebo zodpovedné vedenie SAV môže urobiť už len jediné – skončiť s akýmikoľvek pokusmi o reformu SAV až do času, keď sa obnoví dôvera, vypracujú sa dôkladné analýzy možných rizík a zmien a akademická obec bude môcť opäť vstúpiť do otvorenej a slobodnej diskusie o čo najoptimálnejšom modeli fungovania SAV, ktorý by umožnil získať a získavať ďalšie zdroje aj bez toho, aby bolo nutné niekoho vyhodiť z hry. Hra na niečí úkor skôr či neskôr skončí fiaskom.

Skrátená podoba textu vyšla aj v denníku Pravda.

Text vychází v rámci projektu Kritická ekonomie, jehož je Deník Referendum partnerským médiem.