S križiakmi až na Krajniak sveta
Michal HavranInfantilné vyznanie sa z fiktívnych hodnôt Kristových bojovníkov by nestálo za žiaden komentár, keby neobsahovalo tak nehorázne množstvo nezmyslov a nemalo by ambíciu stať sa etickým kódexom novej väčšiny.
Blízky spolupracovník Daniela Lipšica Milan Krajniak napísal metapolitický manifest novej väčšiny. Ide o mystickú spoveď dlhoročného experta na „rómsku kriminalitu,“ špecialistu na paralelné odpočúvacie systémy a všetky iné záležitosti, bytostne spojené s konzervatívnymi hodnotami.
Krajniak sám seba označuje za križiaka, uznáva križiacke armády, ich nasadenie- také ako pociťoval, keď musel celé leto opekať u neznámych ľudí. Na Milanovi je sympatické jeho nadšenie pre „rytierske ideály“ a „križiackeho hodnoty“ a jeho nadšenie pre svoje nadšenie z vyššie uvedeného. Výška jeho oduševnenia pre zlatý vek európskeho feudalizmu, jeho mužov umierajúcich v mravnej čistote a s pocitom hodnotovej nadradenosti, je žiaľ priamo úmerná autorovým predstavám o tom, čo za podujatie krížové výpravy boli.
Nepochybujem, že mužských príslušníkov Lipšicovej križiackej družiny fascinujú predajne Dráčik. Majú v nich Lego rytierikov, čínskych rytierikov z umelej hmoty s tvárami zliatymi pod vplyvom náboženského odhodlania, malé štítiky a ohybné mečíky na nedeľné šermovania- lebo tak sme od malička nazývali všetky boje s kúskom dreva, alebo železa imitujúce Ivanhoeho dobrodružstvá. Aj preto sa mi pri čítaní Krajniakovho blogu zdalo, že opäť čítam „legendy a rozprávky z čias krížových výprav“ aké sa dajú nájsť v muzeálnych obchodoch každého seriózneho hradu od Flámska po Provensálsko. Netušil som, že sa tieto príbehy dostanú do srdca politických ambícií na Slovensku a budú výraznou programovou črtou síl snažiacich sa o obnovu konzervatívnej vízie spoločnosti.
Politika je ale vášňou pre súčasnosť a nie náhodou sa veľmi rýchlo, na konci stredoveku, zbavila eschatologických motívov. V tomto zmysle sú autorove pokusy o paralely s krížovými výpravami neplatné. Kruciaty boli od svojho počiatku, ako nás informuje Guibert de Nogent snahou o apokalyptickú akceleráciu dejín spojenú s náhlou kontrakciou vnímania času opísanú v kronikách Raula Glabera. Túto tézu potvrdil svojou monumentálnou prácou francúzsky historik Paul Alphandéry a jeho žiak Alphonse Dupront. Nadviazali na staršie práce nemeckého historika Carla Erdmanna o tom, že kruciata bola snahou Kúrie kanalizovať demografický potenciál druho a treťorodenej post- franskej aristokracie. Tá nebola nositeľom žiadnych obdivuhodných morálnych zásad ale presne naopak-zdrojom permanentného teroru, napätia a ožobračovania. Inými slovami, Urban II sa pokúsil dostať z Európy najsurovejšiu časť populácie tým, že jej v predstihu ponúkol večný život. Operácia bola úspešná, no za upokojenie situácie na kontinente zaplatili životom desiatky tisíce moslimov, ktorí Orient v tom čase neokupovali, ako napísal Krajniak, ale žili si svojim životom.
Okrem takýchto okázalých nezmyslov však Krajniak pomiešal koncept dvornej lásky, ideálov rytierstva a samotného politicko- eschatologického programu kruciaty. Steven Runciman odhaduje, že rytierstvo predstavovalo, s výnimkou vojenských rádov, len 20- 30 percent zloženia križiackých armád. Drvivú väčšinu tvorili desperados, dobrodruhovia, zločinci, prostitútky, komedianti a exaltovaní mnísi. Friedrich II. Barbarossa sa vo svojej korešpondencii sťažuje na neorganizovaný charakter výprav. Najvýraznejším organizačným momentom organizácie tejto tlupy ostávajú mystické pogromy v Porýnsku a Podunajsku vojsk charizmatického Petra Pustovníka. Masaker židov sa v Oriente mení na rituálny kanibalizmus Tafurov- sfanatizovaných nasledovateľov enigmatického kazateľa- maďarského Majstra. Podobné drámy sa odohrali aj počas púte apokalyptických svoriek Emicha z Leiningenu, ktorý sa považoval za navrátivšieho Krista.
Apokalyptická konverzia židov a zabíjanie moslimov nemajú nič spoločné s detskými predstavami o rytierikovi na grošovanom tátošovi, spievajúcim pod ružovým záhonom princezničke s jasnou hviezdou na čele. Dvorná kultúra na ktorú sa Krajniak odvoláva, pochádzala z prostredia okcitánskeho trubaru a ako fenomén s výrazným heretickým potenciálom skončila veľmi rýchlo, rovnako ako Jeruzalem, pod kopytami križiakov.
Infantilné vyznanie sa z fiktívnych hodnôt Kristových bojovníkov by nestálo za žiaden komentár, keby neobsahovalo tak nehorázne množstvo nezmyslov a nemalo by ambíciu stať sa etickým kódexom novej väčšiny. Aj preto neviem, čo je pre spoločnosť nebezpečnejšie. Či sú to amatéri ideologizujúci dejiny, ale amatéri ideologizujúci dejiny s politickými ambíciami.