S križiakmi až na Krajniak sveta

Michal Havran

Infantilné vyznanie sa z fiktívnych hodnôt Kristových bojovníkov by nestálo za žiaden komentár, keby neobsahovalo tak nehorázne množstvo nezmyslov a nemalo by ambíciu stať sa etickým kódexom novej väčšiny.

Blízky spolupracovník Daniela Lipšica Milan Krajniak napísal metapolitický manifest novej väčšiny. Ide o mystickú spoveď dlhoročného experta na „rómsku kriminalitu,“ špecialistu na paralelné odpočúvacie systémy a všetky iné záležitosti, bytostne spojené s konzervatívnymi hodnotami.

Krajniak sám seba označuje za križiaka, uznáva križiacke armády, ich nasadenie- také ako pociťoval, keď musel celé leto opekať u neznámych ľudí. Na Milanovi je sympatické jeho nadšenie pre „rytierske ideály“ a „križiackeho hodnoty“ a jeho nadšenie pre svoje nadšenie z vyššie uvedeného. Výška jeho oduševnenia pre zlatý vek európskeho feudalizmu, jeho mužov umierajúcich v mravnej čistote a s pocitom hodnotovej nadradenosti, je žiaľ priamo úmerná autorovým predstavám o tom, čo za podujatie krížové výpravy boli.

Nepochybujem, že mužských príslušníkov Lipšicovej križiackej družiny fascinujú predajne Dráčik. Majú v nich Lego rytierikov, čínskych rytierikov z umelej hmoty s tvárami zliatymi pod vplyvom náboženského odhodlania, malé štítiky a ohybné mečíky na nedeľné šermovania- lebo tak sme od malička nazývali všetky boje s kúskom dreva, alebo železa imitujúce Ivanhoeho dobrodružstvá. Aj preto sa mi pri čítaní Krajniakovho blogu zdalo, že opäť čítam „legendy a rozprávky z čias krížových výprav“ aké sa dajú nájsť v muzeálnych obchodoch každého seriózneho hradu od Flámska po Provensálsko. Netušil som, že sa tieto príbehy dostanú do srdca politických ambícií na Slovensku a budú výraznou programovou črtou síl snažiacich sa o obnovu konzervatívnej vízie spoločnosti.

Politika je ale vášňou pre súčasnosť a nie náhodou sa veľmi rýchlo, na konci stredoveku, zbavila eschatologických motívov. V tomto zmysle sú autorove pokusy o paralely s krížovými výpravami neplatné. Kruciaty boli od svojho počiatku, ako nás informuje Guibert de Nogent snahou o apokalyptickú akceleráciu dejín spojenú s náhlou kontrakciou vnímania času opísanú v kronikách Raula Glabera. Túto tézu potvrdil svojou monumentálnou prácou francúzsky historik Paul Alphandéry a jeho žiak Alphonse Dupront. Nadviazali na staršie práce nemeckého historika Carla Erdmanna o tom, že kruciata bola snahou Kúrie kanalizovať demografický potenciál druho a treťorodenej post- franskej aristokracie. Tá nebola nositeľom žiadnych obdivuhodných morálnych zásad ale presne naopak-zdrojom permanentného teroru, napätia a ožobračovania. Inými slovami, Urban II sa pokúsil dostať z Európy najsurovejšiu časť populácie tým, že jej v predstihu ponúkol večný život. Operácia bola úspešná, no za upokojenie situácie na kontinente zaplatili životom desiatky tisíce moslimov, ktorí Orient v tom čase neokupovali, ako napísal Krajniak, ale žili si svojim životom.

Okrem takýchto okázalých nezmyslov však Krajniak pomiešal koncept dvornej lásky, ideálov rytierstva a samotného politicko- eschatologického programu kruciaty. Steven Runciman odhaduje, že rytierstvo predstavovalo, s výnimkou vojenských rádov, len 20- 30 percent zloženia križiackých armád. Drvivú väčšinu tvorili desperados, dobrodruhovia, zločinci, prostitútky, komedianti a exaltovaní mnísi. Friedrich II. Barbarossa sa vo svojej korešpondencii sťažuje na neorganizovaný charakter výprav. Najvýraznejším organizačným momentom organizácie tejto tlupy ostávajú mystické pogromy v Porýnsku a Podunajsku vojsk charizmatického Petra Pustovníka. Masaker židov sa v Oriente mení na  rituálny kanibalizmus Tafurov- sfanatizovaných nasledovateľov enigmatického kazateľa- maďarského Majstra. Podobné drámy sa odohrali aj počas púte apokalyptických svoriek Emicha z Leiningenu, ktorý sa považoval za navrátivšieho Krista.

Apokalyptická konverzia židov a zabíjanie moslimov nemajú nič spoločné s detskými predstavami o rytierikovi na grošovanom tátošovi, spievajúcim pod ružovým záhonom princezničke s jasnou hviezdou na čele. Dvorná kultúra na ktorú sa Krajniak odvoláva, pochádzala z prostredia okcitánskeho trubaru a ako fenomén s výrazným heretickým potenciálom skončila veľmi rýchlo, rovnako ako Jeruzalem, pod kopytami križiakov.

Infantilné vyznanie sa z fiktívnych hodnôt Kristových bojovníkov by nestálo za žiaden komentár, keby neobsahovalo tak nehorázne množstvo nezmyslov a nemalo by ambíciu stať sa etickým kódexom novej väčšiny. Aj preto neviem, čo je pre spoločnosť nebezpečnejšie. Či sú to amatéri ideologizujúci dejiny, ale amatéri ideologizujúci dejiny s politickými ambíciami.

    Diskuse
    September 29, 2012 v 13.07
    Pozor na Fridrichy
    Z textu není zcela jasné, o kterém Fridrichovi je řeč. Fridrich II. (autor Zlaté buly sicilské), vnuk Fridricha I. Barbarossy (známého též udělením královského titulu Vladislavu II.), totiž nebyl nazýván Barbarossa, ale označuje se jen jako Fridrich II. nebo Fridrich II. Štaufský. Křížových výprav se účastnili oba, patrně na nátlak papežů, kteří podporováni stranou guelfů usilovali o světovládu. Zejména Fridrich II. se křížové výpravy účastnil jen velmi nerad, protože prý byl nábožensky vlažný (nebo spíš nebyl fanatik a měl radši mír) a s některými muslimy si patrně docela dobře rozuměl. Asi byl nadšen zejména arabskou kulturou.