Egyptská armáda, nový klíčový hráč

Poté, co Husní Mubarak z pozice egyptského prezidenta odstoupil, se vlády dočasně ujala armáda, u které se dá očekávat, že se bude snažit připustit co nejméně změn.

Jedenásteho februára Husní Mubarak konečne odstúpil z pozície egyptského prezidenta. Donútil ho k tomu mimoriadny nátlak ľudu. Dočasnej vlády sa však po Mubarakovej rezignácii neujímajú demokratické sily, ale armáda. Je pravdepodobné, že armáda sa bude snažiť pripustiť čo najmenej zmien.

K Mubarakovmu pádu prispeli tri faktory. Bol to predovšetkým zrod silného ľudového hnutia proti režimu. V hnutí sa angažovalo široké spektrum spoločenských síl. Pouličné demonštrácie začali čoraz viac dopĺňať štrajky a egyptské hospodárstvo sa prakticky zastavilo. Protestné hnutie bolo schopné artikulovať hlbokú sociálnu a politickú nespokojnosť. Odstúpenie Mubaraka bolo prioritný bod jeho programu.

Po druhé, vláda USA sa postupom času začala od svojho dlhoročného spojenca Mubaraka dištancovať. Silnejúce protesty spôsobili, že Obamova vláda vnímala Mubaraka ako čoraz väčšiu príťaž. Napriek tomu by ale vlády USA i EÚ chceli, aby si Egypt v zahraničnopolitickej orientácii a v neoliberálnej hospodárskej stratégii zachoval vysokú mieru kontinuity.

Po tretie, vojsko sa nakoniec – očividne po vnútorných sporoch na túto tému – od Mubaraka tiež dištancovalo. Armádne špičky mali k Mubarakovmu režimu veľmi blízko a stále majú obchodné záujmy, ktoré sa budú snažiť uchrániť.

Po Mubarakovi prevzala moc v krajine Najvyššia rada egyptských ozbrojených síl, ktorú vedie Mubarakov dlhoročný minister obrany Mohamed Hussein Tantawi. Scenár obmedzenej zmeny sa tak začína realizovať. Armáda so silným prepojením na starý režim bude do značnej miery ovplyvňovať transformačný proces. Na rozdiel od opozičných síl je vojsko mimoriadne dobre organizovanou silou.

Progresívni tureckí intelektuáli, ako napr. Engin Sustam, ešte pred pádom prezidenta upozorňovali na možnosť kľúčovej úlohy, ktorú môže egyptská armáda zohrať v post-mubarakovksej ére. V tomto smere majú bolestivú skúsenosť. V roku 1960 zvrhla turecká armáda vtedajšiu vládu. Najdemokratickejšia ústava, akú kedy Turecko malo, sa zrodila v roku 1961 v procese prechodu na nový demokratický poriadok. Na niekoľko rokov sa demokratické možnosti skutočne otvárali.

Armáda ale svoj vplyv na turecký politický systém časom presadila do samotnej ústavy. Nasledujúce desaťročia patrili štátnym prevratom a armáda veľmi očividne a úplne otvorene zasahovala do politických procesov. Niečo podobné sa môže opakovať v Egypte.

Vojsko sa bude prezentovať ako vlastenecká sila poriadku. Aktívne sa bude zasadzovať o zníženie intenzity protestov. Pre demokratické hnutie bude veľkou výzvou vytrvať v nátlaku a vybudovať solídnejšie politické štruktúry.

Text vychází v rámci projektu Kritická ekonomie, jehož je Deník Referendum partnerským médiem.

A co si myslíte vy? Diskuse (1 příspěvek)

Stanislav Hošek - Český těšín

Nic nového. Pátek, 18.Února 2011, 11:41:56

Vývoj rebelie proti Mubarakovi ukazuje, že za celé dějiny homo sapiens sapiens se vůbec nic nezměnilo. Jedinou opravdovou mocí kdekoliv na světě zůstala hrubá síla, dneska tedy zbraněmi vyzbrojená „elita“ národa.
Nadvláda armády je navíc pro Mubarakovu kliku zárukou, že její příslušníci ani nepřijdou o své nehorázné majetky.

Pro vložení příspěvku musíte být zaregistrováni a přihlášeni.