Ako sa zmieriť s vlastnými dejinami

Politolog Eduard Chmelár se v pravidelné víkendové rubrice Dopis ze Slovenska vrací k výročí vzniku Československé republiky. Podle autora je veřejný diskurs o významu této události doposud mimořádně emotivní a hysterický.

A1

Eduard Chmelár

30.10.2010 08:00

Verejný diskurz o vzniku a význame prvej republiky je naďalej mimoriadne emotívny až hysterický, čo znemožňuje triezve posúdenie dôležitosti takéhoto epochálneho činu pre rozvoj našej identity.

Symbolickým vyjadrením tohto hodnotového chaosu je skutočnosť, že rýdzi sociálny demokrat Masaryk, ikona ČSSD, vzbudzuje v predstaviteľoch vraj ľavicového Smeru latentný odpor a jeho kult pestuje na Slovensku neokonzervatívna OKS. V tejto súvislosti máme často tendenciu skresľovať miesto T. G. Masaryka v našich dejinách a prisudzovať mu vinu za všetky negatívne javy prvej republiky. Táto personifikácia zodpovednosti vychádza z nesprávneho chápania rozdelenia moci v medzivojnovej ČSR. Nenávisť voči Masarykovi v určitých kruhoch sa spája s predstavou, že bol nepriateľom Slovákov a že to bol on, kto dal strieľať do štrajkujúcich robotníkov v Košútoch, Krompachoch a na iných miestach. Mýtus o streľbe českých žandárov do slovenských robotníkov je účelovo zneužitý česko-slovenský spor, pri ktorom sa zámerne prehliada skutočnosť, že zodpovednosť za krvavé zásahy a zločiny v prvých rokoch republiky mal minister s plnou mocou pre správu Slovenska Vavro Šrobár (o takých maličkostiach, že obete v Košútoch mali maďarský pôvod, ani nehovoriac). Šrobárov režim bol v mnohých ohľadoch despotický a jeho funkcia mala de facto charakter diktátora. Šrobár napríklad celkom svojvoľne zostavil kandidátnu listinu slovenských poslancov do revolučného Národného zhromaždenia, čím vyvolal pobúrenie a oficiálny protest Výkonného výboru Slovenskej národnej rady. Naopak, Masaryk s jeho metódami často nesúhlasil a protestoval voči nim. „Mám o Slovensko veľký strach! Som z toho chorý, verte mi,“ písal prezident ministrovi s plnou mocou pre správu Slovenska 27. novembra 1919. Nabádal aj k umiernenosti postupu voči Hlinkovi. Populistického kňaza prepustili z väzenia na osobnú intervenciu T. G. Masaryka, pričom ten, kto bol proti, bol Slovák Šrobár. Úvahy o nepriateľstve T. G. Masaryka voči Slovákom sú zlomyseľné hlúposti, pretože práve tento muž vedel uvažovať o Slovensku a našich dejinách s nadhľadom štátnika, ktorý dodnes chýba. Netreba zabúdať ani na to, čoho sa týkal prvý vážny spor Masaryka so Štefánikom – znenia Washingtonskej deklarácie z októbra 1918. Generál poslal neskoršiemu prezidentovi rozhorčený list, v ktorom vyjadril nesúhlas s demokratickým charakterom Československa, pričom argumentoval, že slovenský ľud nie je na demokraciu zvyknutý. Obával sa, že na takýchto princípoch nebude možné úspešne vybudovať a organizovať nový štát. Pochyboval dokonca aj o efektivite republikánskeho zriadenia. Masaryk ho však napokon presvedčil.

Na druhej strane, v Česku neraz pozorujeme podobné tendencie podceňovať význam generála Milana Rastislava Štefánika pri tvorbe republiky. Pred rokom som si v Lidových novinách prečítal hlúpy arogantný článok o bezvýznamnom vojačikovi, ktorý Masarykovi len prisluhoval. Povedzme si narovinu, že bez Štefánika, tohto apoštola nového štátu, bez jeho húževnatej diplomatickej aktivity, by Československo nikdy nevzniklo. Jeho rozsiahle spoločenské a politické styky boli pre nepraktického intelektuála Masaryka nenahraditeľné. Masaryk sa v tom čase ešte len usiloval dostať na čelo zahraničného odboja. Pomohlo mu k tomu stretnutie s charizmatickým dôstojníkom francúzskeho letectva, vtedy ešte len poručíkom, Milanom Rastislavom Štefánikom 13. decembra 1915 v Paríži. Štefánik bol Masarykom očarený a úplne sa stotožnil s jeho víziou československého národa. Pripravil preňho všetky kľúčové stretnutia, najmä s francúzskym premiérom Briandom a talianskym ministerským predsedom Orlandom, ale aj s inými vplyvnými politikmi a novinármi. Formoval dobrovoľnícke vojenské zbory v zahraničí (légie), ktoré sa stali základom samostatného československého vojska a po boku dohodových mocností sa zapojili do bojov prvej svetovej vojny. V neposlednom rade urovnal spory medzi krajanskými organizáciami Slovákov a Čechov, rokoval o podpore so samotným ruským cárom Mikulášom II. a pre československú myšlienku získal aj bývalého amerického prezidenta Theodora Roosevelta. Štefánik, ako neskôr napísal Masaryk, pôsobil na svet viac ako apoštol než diplomat a vojak. Aj Edvard Beneš, s ktorým nemal dobré vzťahy, musel uznať: „Vykonal pre nás ohromne mnoho.“ Prvý československý prezident to nielenže potvrdzoval, ale vo svojej knihe Svetová revolúcia o Štefánikovi napísal: „Zasluhuje si vďačnosť nás všetkých.“

V otázke vzniku Československa je vôbec potrebné vnímať širší kontext a odlepiť sa od žabomyších sporov a nánosov našej historickej propagandy a ideológie, od nudne recyklovaného a tým aj skresleného obrazu česko-slovenských dejín. Skvelý provokatívny pohľad zvonka a nesmierne dôležitý príspevok k diskusii o charaktere prvej republiky nám ponúka americká historička Mary Heimann vo svojej knihe Czechoslovakia: The State that Failed (Československo: Štát, ktorý zlyhal), ktorá vyšla minulý rok vo vydavateľstve Yale University Press. Táto autorka narúša doterajší stereotyp výkladu predmníchovskej republiky a tvrdí, že prvá ČSR zanikla kvôli extrémnemu nacionalizmu a etnickej neznášanlivosti, ktorú českí politici uplatňovali nielen voči Nemcom, ale aj židom, Rómom, Maďarom, Slovákom, Poliakom i Rusínom. Mníchov si vlastne zavinili Česi sami – tvrdí Heimannová – lebo sa k menšinám správali neobyčajne kruto bez toho, aby ich k tomu niekto nútil, a tak v čase smrteľného ohrozenia Československa národnosti stratili motiváciu brániť republiku podobne ako stratili motiváciu brániť monarchiu na konci prvej svetovej vojny. K tomu však treba dodať, že pri posudzovaní všetkých diskusií o dôsledkoch českého vplyvu na náš vývoj po roku 1918 musíme vychádzať zo stavu slovenskej spoločnosti. Predovšetkým, väčšina obyvateľov Slovenska sa spočiatku nedokázala identifikovať s novým štátom a neboli to len Maďari. V prvých mesiacoch dochádzalo k početným bojkotom a nezriedka i násilným provokáciám, voči ktorým museli mocenské zložky postupovať represívne. Niektoré mestá preto zriaďovali vlastné ozbrojené gardy. Slovensko zápasilo s akútnym nedostatkom inteligencie, predovšetkým úradníkov, učiteľov, sudcov, advokátov, duchovných, lekárov. Len zopár príkladov zo štatistiky: spomedzi 13 063 štátnych úradníkov bolo len 36 Slovákov, z 2 770 učiteľov obecných škôl iba traja a z 2 893 sudcov iba jeden Slovák. Keď Vavro Šrobár vyhlásil konkurz na miesta slovenských učiteľov, prihlásilo sa iba šesť nových uchádzačov. Maďarskí profesori Alžbetínskej univerzity v Bratislave odmietli podpísať vyhlásenie lojality k Československu a všetci zamestnanci Štátnej fakultnej nemocnice okrem vrátnika a jednej rádovej sestry odišli do Maďarska. Na univerzite sa prednášalo naďalej po maďarsky, aby študenti nestratili semester. Zmena situácie nastala až po príchode českých profesorov. Väčšina sudcov sabotovala novú agendu, takže bol potrebný zásah z Prahy. Bolo jasné, že Slovensko potrebuje českú pomoc. Bez pomoci Čechov by na Slovensku nevznikli ani tri tisícky škôl. Nie je teda možné vnímať len útlak a ignorovať naše vtedajšie kapacity.

Tu sa však dostávame ku kľúčovému sporu, ktorý každoročne otravuje ovzdušie verejného diskurzu na Slovensku – ako uchopiť význam vzniku republiky tak, aby slovenskú spoločnosť spájal a niekam posúval, aby sa z tejto historickej udalosti nestával len priestor pre demonštráciu povrchných rituálov čechoslovakistov a nacionalistov. Celá do omrzenia opakovaná iniciatíva vyhlásenia 28. októbra za štátny sviatok je nezmyselná slepá ulička, ak má byť len vyjadrením nálad časti spoločnosti a motorom ďalšieho konfliktu a rozkolu. Posadnutosť týmto dátumom ignoruje historické skutočnosti kľúčové práve pre slovenský podiel na vzniku republiky. Mali by sme vedieť, že v súvislosti s udalosťami v Prahe by bolo presnejšie ako o vzniku hovoriť o vyhlásení Československej republiky. V tej chvíli ešte nebolo nič isté. K tomuto historickému aktu navyše prakticky dopomohlo nedorozumenie. Keď 27. októbra rakúsko-uhorský minister zahraničných vecí Gyula Andrássy oznámil, že habsburská monarchia prijíma podmienky amerického prezidenta Wilsona na rokovania o mieri, pražská verejnosť toto oznámenie mylne považovala za kapituláciu, hoci Viedeň ju ešte nepodpísala. Správa o tejto udalosti dorazila do Prahy o deň neskôr a vyvolala revolučnú atmosféru. Ľudia vyšli do ulíc, strhávali symboly monarchie a nadšene oslavovali. Prebiehajúce zasadnutie Národného výboru československého (ktorý pôvodne vznikol 13. júla ako výsledok dohody výlučne českých politických síl) sa už potom len prispôsobilo vzniknutej situácii a vyhlásilo samostatnú ČSR. Na poslednú chvíľu sa členom tohto orgánu stal Vavro Šrobár, ktorý sa v tom čase zhodou okolností ocitol v Prahe na svadbe svojej dcéry. Českým ústavným právnikom a oficiálnej československej historiografii neskôr prítomnosť Šrobára umožňovala tvrdiť, že tento muž sa na vyhlásení republiky zúčastnil ako zástupca Slovákov. Šrobár však nemal na takéto vystupovanie nijakú legitimitu. Na Slovensku v tom čase o udalostiach v Prahe nikto ani len netušil a nikto sa to nedozvedel ani na druhý deň. Keď sa slovenská politická reprezentácia schádzala 30. októbra 1918 v Martine, išla tam v presvedčení, že monarchia existuje a oni sa chcú vyjadriť k jej ďalšej budúcnosti. Budapešť sa s obsahom Wilsonovej nóty oboznámila 21. októbra, a hneď na druhý deň o nej rokoval parlament. Požiadavku vyjednávať o ďalšom usporiadaní s Národným výborom československým ako s rovnocenným partnerom považovalo celé maďarské politické spektrum za veľké poníženie. Vodca opozície Mihály Károlyi bol ešte ochotný uznať samostatný český štát, ale bez práva na Slovensko. A premiér Sándor Wekerle prízvukoval: „Chvalabohu, že naši Slováci sa ešte nevyjadrili, že sa chcú pripojiť k Čechom. Ba sú opačné náznaky.“ Je veľmi dôležité uvedomiť si práve tento aspekt vzniku republiky. Európa čakala na vyjadrenie Slovákov. A situácia bola o to nebezpečnejšia, že Budapešť v tých dňoch organizovala po hornouhorských mestách zhromaždenia, na ktorých sa obyvatelia vyjadrovali proti existencii česko-slovenského štátu. Dovoz a distribúcia českej tlače bola zakázaná a informačná izolácia Slovenska sa v tých dňoch výrazne podpísala pod zvláštny pokoj, ktorý tu panoval. Účastníci martinského zhromaždenia však v každom prípade nesmierne riskovali. Ako napísal neskôr historik a Šrobárov blízky spolupracovník Štefan Janšák, „ak by sa v chaose, ktorý nastal po porážke rakúsko-uhorských armád v Taliansku a na Balkáne podarilo maďarskej šľachte získať oporu vplyvných dohodových politikov, všetci deklaranti by putovali na šibenicu“.

Z tohto dôvodu bolo zasadnutie Slovenskej národnej rady 30. októbra 1918 mimoriadne dôležité. Situácia bola napätá. Vláda povolala do Martina rotu 15. honvédskeho pešieho pluku z Levíc. Tá prakticky obkľúčila budovu Tatrabanky, v ktorej sa konalo stretnutie. Vedenie Slovenskej národnej strany neprišlo na zasadnutie s nijakým návrhom deklarácie, z čoho vidieť, že s nejakým hmatateľným výsledkom nepočítalo. Návrh zavŕšiť stretnutie nejakým „ohlasom k národu“ predniesol oficiálne Ferdinand Juriga. S prvou verziou textu vystúpil Emil Stodola. Zvýrazňoval národnú samostatnosť a požadoval právo Slovákov na sebaurčenie. Proti tomuto návrhu vystúpil Ivan Dérer, ktorý neodporúčal nijaké prízvukovanie svojbytnosti Slovákov voči Čechom – to sa vraj vyrieši neskôr. Argumentoval najmä zložitou zahraničnopolitickou situáciou. S ďalším návrhom preto vystúpil Samuel Zoch. V skutočnosti ho mal pripravený už dopredu a niekoľkým účastníkom ho čítal vo vlaku cestou do Martina. V jeho návrhu sa už hovorilo, že „slovenský národ je čiastka i rečovo i kultúrno-historicky jednotného československého národa“. Táto verzia zvíťazila. Hoci Samuel Zoch ako autor Martinskej deklarácie tvrdil, že termín „československý národ“ bol použitý z taktických dôvodov, na tejto platforme zotrval aj neskôr. Ako by sa vyvíjali dejiny Slovenska, keby sa presadil Stodolov návrh, môžeme už dnes iba špekulovať. Emil Stodola totiž aj neskôr presadzoval postupné rozširovanie samosprávy cez prestavbu existujúcich inštitúcií a zákonov, čo bola oveľa schodnejšia cesta k dohode s Čechmi ako ľudácke autonomistické hnutie. Ako vzdelaný právnik (ktorý v roku 1921 vydal aj vlastnú prácu O samospráve Slovenska) mal v týchto otázkach oveľa jasnejšiu predstavu ako populistický Hlinka. Je preto paradoxné, že na zhromaždení v Martine to bol práve Stodola, ktorý presadzoval autonómne postavenie Slovákov, a nie Andrej Hlinka. Ten, naopak, predniesol plamenný prejav, v ktorom zdôrazňoval jednotu československého národa a v tomto smere patril medzi najaktívnejších delegátov. Martinská deklarácia má pre vznik Československej republiky obrovský, dosiaľ nie celkom docenený význam. Jej kľúčovú úlohu v procese zapojenia Slovenska do vzniku ČSR podčiarkuje veta z prvého odseku: „Národná rada vyhlasuje, že v mene československého národa bývajúceho v hraniciach Uhorska je jedine ona oprávnená hovoriť a konať.“ Toto vyhlásenie dodáva celej deklarácii rozhodujúci zmysel nielen vo vzťahu k Maďarom. Toto vyhlásenie potvrdzuje, že bez legitimity slovenskej politickej reprezentácie by nový štát nemohol dobrovoľne vzniknúť. Wilsonove zásady totiž priamo predpokladali, že sa národ vysloví – buď referendom alebo svojimi legitímnymi zástupcami – za samostatný štátny útvar, v našom prípade za spojenie Slovákov s Čechmi. Zahraniční účastníci odboja (generál Štefánik, Štefan Osuský či Ivan Markovič) takýto mandát nemali. Z tohto dôvodu má Martinská deklarácia obrovský štátoprávny význam. Z tohto dôvodu by sme si mali osvojiť výklad, že republika vznikla na základe dvoch rovnocenných štátoprávnych aktov: vyhlásenia Národného výboru československého z 28. októbra 1918 a Martinskej deklarácie z 30. októbra 1918. Výročie Martinskej deklarácie je pre nás také dôležité ako pre Čechov 28. október a práve tento deň, 30. október, by mal byť korunovaný na štátny sviatok Slovenskej republiky. Je to jediná cesta, ako zmieriť odporcov i prívržencov Československa, zvýrazniť vlastný podiel na vzniku republiky a prihlásiť sa k tradícii, ktorá má korene vo formovaní našej vlastnej identity. Provinčným uvažovaním sa totiž nevyznačujú len úzkoprsí nacionalisti, ale aj tí, ktorí nedokážu v našom vlastnom konaní nájsť kus veľkosti, ktorý nás presahuje.

A co si myslíte vy? Diskuse (3 příspěvky)

Jk_referendum

Jan Kopecký - sociolog, Wien

Sobota, 30.Října 2010, 10:26:8

Tohoto autora by si redakce DR měla hýčkat.

Václavu Klausovi předevčírem Slovensko vůbec nestálo za zmínku: "...před devadesáti dvěma lety – zrodil moderní ČESKÝ stát". - Takovou pitomost nepronesl ani jeho předchůdce Antonín Novotný.

Milan Valach - Brno

Heimann Sobota, 30.Října 2010, 21:03:37

Jen pro úplnost, ta kniha Heimannové je plná manipulací a vyložených nesmyslů viz tuto recenzi zde: http://prague.tv/articles/art-and-culture/czechoslovakia-the-state-that-failed-review
česky pak zde: http://www.blisty.cz/2010/1/26/art50907.html

Martin Šimsa - filosof, Litoměřice

Díky za Československo Sobota, 30.Října 2010, 21:14:18

S velkým zájmem jsem si přečetl výborný příspěvek erudovaného slovenského historika. Jen bych ještě řekl, že podobný význam jako Martinská deklarace 30.října, jíž fakticky teprve vzniklo Československo, mělo vyhlášení SNP v roce 1944, kde slovenští politici, kteří povstání vyhlásili se přihlásili k projektu Československa a tím fakticky Československo obnovili. Václav Klaus s Vladimírem Mečiarem se dohodli na rozdělení státu a neměli k tomu jinou legitimitu než tu, že vyhráli volby ve své části Československa. Klaus český národ obelhal, protože v předvolební kampani kritizoval Pithartův měkký postup a sliboval, že bude při jednání s Mečiarem tvrději a jednoznačněji obhajovat české a československé zájmy. Dokonce mluvil o unitárním státu. Řadu hlasů dostal právě pro to, že podstatná část českých voličů si od něj slibovala řešení česko-slovenských sporů a problémů - Klausovo řešení většinu jeho voličů i občanů šokovalo a zaskočilo. Kdyby došlo na referendum, tak by jeho řešení bylo jistě odmítnuto, proto ho také Klaus nepřipustil. Pokud Klaus tvrdí, že v roce 1918 vznikl český stát, tak se přidává k těm, kdo falšovali a falšují dějiny. Důvody proč to dělá jsou průhledné a přízemní.

Pro vložení příspěvku musíte být zaregistrováni a přihlášeni.