Keď sa fejsbúkom začali šíriť marketingovo vďačné titulky o tom, že tango dámske gaťky (gate, nohavičky, spodná bielizeň, spoďáre) sú zdraviu škodlivé a dámy si za ich nezodpovedné nosenie v chladnom počasí v prípade prechladnutia budú musieť priplatiť, pripadalo mi to ako veľmi dobrý vtip.

Máločo mi je na móde smiešnejšie, ako kus handry zarezanej v zadku a predstava vypreparovaných malomeštiackych slečien zo zdraviu vyhovujúcich nákupných centier vysvetľujúcich doktorovi, že pod kabátom v zime nenosia tangá, ale bombarďáky, ma pobavila. Lenže potom som zistila, že je to celkom seriózna súčasť celkom seriózne sa tváriacej zdravotníckej reformy z dielne nového ministra zdravotníctva za KDH Ivana Uhliarika.

Pri podrobnejšom pohľade na zoznam priestupkov voči zdraviu nie je ťažké si všimnúť, že gynekologické orgány zaujímajú popredné miesto v zamýšľaných reformných postupoch. To vzhľadom na stranu zloženú (zväčša) z pánov s obsedantným nutkaním strkať nos do najintímnejších sfér ľudských životov a ich „pro life“ agendou, veľmi neprekvapuje.

Neprekvapuje ani to, že ho tento spontánny (neskôr modifikovaný) výsledok vnútornej kontemplácie usvedčuje z nekompetentnosti: v iných ministerských kreslách nesedia lepší majstri. Nakoniec, ani do nich nebolo veľmi koho nominovať, a ako hovorí klasik, „nejsou lidi“. Alebo, „kde neni, ani smrť nebere“.

V prípade ministerstva zdravotníctva je však kompetencia založená na princípe trestania či „radikálnych opatrení“ o to závažnejšia, čím viac sa rétoricky prihovára všetkým občanom a prakticky sa približuje diktatúre vylučujúcej z ich radov elitné a neomylné trestné komando vyznačujúce sa zneužívaním kresťanskej etiky tým, že ju pripisuje iba sebe.

V populárnej logike dneška, keď si človek za všetky svoje zlyhania, choroby či takzvané spoločenské neúspechy môže len a len sám, nemôže nikoho prekvapiť, že pán minister nezabudol na zoznam priradiť okrem vagín aj pečeň, pľúca či zrak. Ak vraj desať hodín denne sedíte pred počítačom a rozbolia vás oči, je to vaša vlastná nezodpovednosť a nemôžete sa tváriť, že si za vlastnú nezodpovednosť z vlastného aj nezaplatíte.

Nuž zábavná predstava, ako si k tango slečne, bezdomovcom a „tuberákom“ prisadajú do čakárne aj tisíce úradníkov, vedcov, redaktorov, novinárov, prekladateľov, spisovateľov či programátorov, účtovníkov, sekretárov, autorov dizertačných prác či ja píšuca tento pamflet. Podľa tej istej logiky k nim môžeme poľahky priradiť baníkov, horolezcov, požiarnikov, potápačov i policajtov, — ov, — ov, — ov... ale aj mamičky kočíkujúce svoje ratolesti na nevhodnej dlažbe na podpätkoch vyšších ako maximálna výška schválená ministerstvom či stranou.

Nezáleží na tom, či vám niektoré z vyššie vymenovaných profesií alebo javov nevoňajú (tak ako mne tangogate) a aj vy by ste to zrušili alebo dali „vinníkom“ platiť. Samotný nápad osobovať si právo posudzovať, kto si za čo môže, nemôže, či mu pánboh pomôže a čo si za to vymôže, na prvý postreh indikuje nekompetentnosť, neochotu usilovať sa odstraňovať príčinu požiaru, iba hasiť požiar, prehlbovanie sociálnych atavizmov a preto samozrejme aj neľudskosť.

Práve v súvislosti s ľudskosťou (v médiách častejšie spomínanej ako kresťanská etika) sa na Uhliarikovu hlavu znieslo najväčšie množstvo kritiky. Oči kľujúca absencia najelementárnejšej kresťanskej zásady, teda súcitu, a opovrhovanie ľuďmi, ktorí „z vlastnej viny“ upadli do nešťastia („keď ho vyhodili z práce a následne ho nechala žena, nemal začať slopať“ a pod.) je vraj v príkrom rozpore s kresťanskou etikou a hlásaním cirkvi, ku ktorým sa súc členom svojej strany hlási.

Z istého pohľadu sa s tým dá súhlasiť. Kresťanstvo nehlása nenávisť ani opovrhovanie slabšími či zblúdivšími. Z druhého pohľadu však (iba zdanlivo paradoxne) Uhliarik netvrdí nič, čo by si protirečilo so zásadou „kto do teba kameňom, ty doňho chlebom“ a ani s vplyvom cirkvi.

Zdá sa, že mu je bližší pasívny kresťanský súcit a zároveň úcta voči mocenským hierarchiám priamo podporujúce systém, kde jediným prejavom dobroty je charita. A samozrejme aj to, že búriť sa proti takému systému je zlé alebo to vôbec nemá cenu. Tak sa celkom normálnym stáva jav, že politik/čka vydá príkaz na vraždenie civilistov, zatiaľ čo sa jeho sivá manželská eminencia fotografuje s deťmi v sirotincoch či zakladá charitatívne nadácie.

Je tak úplne bežné, že kým minister/ka rozhoduje o tom, či je invalid človek, ktorý má nohu odrezanú pod kolenom alebo až nad kolenom, jeho tím zatiaľ organizuje vianočné koncerty pre vozíčkarov či varí guláš pre bezdomovcov. Môže tak byť preto normálne aj to, že minister sociálnych vecí sa správa úplne asociálne ako aj to, že minister za kresťanskú stranu väčšmi ako pomoc blížnym miluje pomoc svojmu mocenskému postaveniu.

Možno si len Uhliarik neuvedomuje, čo činí, možno si myslí, že to nemá nič spoločné s neetickým správaním a že priepasti medzi ľuďmi sú dobré, preto ich treba podporovať. Prehlbovanie spoločenskej exklúzie má v podobnej (aj zdravotníckej) politike význam.

Vzrastie vplyv charity, a čo môže byť krajšie, ako keď pri zhoršovaní sociálnej situácie a s tým súvisiacim narastaním iných negatívnych spoločenských javov budeme môcť venovať výťažok bálu v opere nemocniciam. Mohli by ste doplniť, že som na zoznam potenciálnych priplatiteľov za zdravotnú starostlivosť nespravodlivo zabudla zaradiť ministrov či vôbec politikov a poslancov.

Som si však istá, že nečítali (napríklad) Sestričku Carrie od Theodora Dreisera, aby vedeli, že mlynára často zomelú jeho vlastné mlyny. Isté je aj to, že zatiaľ si za svoje prípadné nezodpovedné správanie vedúce k poškodeniu zdravia nemajú problém zaplatiť, ako aj to, že tí holdujúci alkoholu nemusia svoje viny či nebodaj výčitky svedomia utápať v čúče.