↗

Z pretrvávajúcej popularity politikov ako je Robert Fico, Andrej Babiš a mnohí ďalší si možno vyvodiť tri závery: buďto demokracia ako „to najlepšie, čo k dispozícii máme“ nefunguje, buďto funguje až príliš dobre a len zákonite zrkadlí príslušnú spoločnosť, alebo je najvyšší čas a možno posledná príležitosť ju vyskúšať naozaj. Foto Vladimír Šimíček, AFP

Dianie na Slovensku v posledných dvoch rokoch je spektáklom nielen pre pozorovateľov zvonka, ale predovšetkým pre domáce publikum. Základnú dramatickú situáciu vytvorila už očakávaná výmena pozícií medzi koalíciou a opozíciou a neočakávaná pandémia, avšak až udalosti v tomto rámci robia z čítania novín trilerový zážitok.

Človek k sledovaniu politiky nemusí pristupovať angažovane ani s predpripraveným názorom (hoci ide o populárne možnosti), aby z nej dokázal načerpať spektrum emócií: k tradičnému hnevu a znechuteniu sa pripája aj napätie a vzrušenie. Bezprecedentný dosah a rozsah vyšetrovaní, obvinení, zadržaní a uväznení má svoju protiváhu vo falošných stopách, zrušených obvineniach a prepusteniach na slobodu, pričom to všetko je sprevádzané obvineniami z politického prenasledovania, ťažko priehľadným dianím a frakčnými bojmi v rezorte vnútra a priebežnou potopou koaličnej flotily, keďže do jej vlajkovej lode boja proti korupcii čoraz viac zateká.

Politika je médiami zredukovaná na súboj dvoch táborov, Fico a Antifico, v ktorom ide o čas; jeden ťah navyše môže byť rozhodujúci. Hoci predseda Smeru-SSD prinajmenšom od volieb hrá defenzívu, robí tak mimoriadne obratne a už roky sa vyhýba fatálnym politickým chybám.

Keď minulý týždeň médiá začali zverejňovať prepisy tajných nahrávok z poľovníckej chaty neďaleko Levíc, kde sa Robert Fico so svojou pravou rukou, Robertom Kaliňákom, zhovárali s ľuďmi prepojenými na ústredné postavy práve vyšetrovaných korupčných káuz, zdalo sa, že trojnásobný expremiér sa konečne dostal do šachu. Denník N nahrávky označil ako Gorilu 2 a jeho komentátor Juraj Javorský vyjadril nádej, že „teraz už možno prídu na rad Fico s Kaliňákom“.

Neprešlo však ani dvadsaťštyri hodín, aby sa ukázalo, že žiadna kaša sa neje taká horúca, ako sa navarí. Hoci až v priebehu nasledujúcich dní sa postupne vyjavovalo, čo bolo obsahom rozhovorov Roberta Fica, Roberta Kaliňáka, Miroslava Bödöra (otca zadržaného oligarchu Norberta Bödöra), Tibora Gašpara ml. (syna policajného exprezidenta Tibora Gašpara st.) a Mareka Paru (advokáta, ktorý zastupuje aj Mariána Kočnera), navzdory svojej závažnosti sa nahrávky neukázali natoľko zlomové, aby ťahy „kráľa“ už mohli viesť jedine do matu a korupčná hra sa tak definitívne skončila.

Ak odhliadneme od detailov, možno totiž napísať, že verejnosť sa z nich nedozvedela nič nové. Kľúčových obvinených, ktorí s políciou nespolupracujú, Smer-SSD verejne bráni a hlási sa k nim, bezcharakterná vypočítavosť predsedu strany neprekvapí nikoho, kto ho sleduje aj inak než z jeho vlastných tlačových besied, a otázku kompatibility ľavicovej politiky s obhajobou záujmov oligarchie a osobným zbohatlíctvom má zodpovedanú asi každý, kto sa nad ňou na podnet „slovenskej sociálnej demokracie“ (ako sa Smer najnovšie označuje) niekedy zamyslel.

Rozmenené na drobné to znamená toľko, že Robert Kaliňák na chate dostával inštrukcie, ako na polícii vypovedať, a Robert Fico koordinoval svoje protestné zhromaždenia s Bödörovcami, pomáhal svojej priateľke s previerkou na Národnom bezpečnostnom úrade a prisľúbil uzemniť mladého ambiciózneho spolustraníka, Erika Kaliňáka, aby nedráždil odsúdeného podnikateľa Mariána Kočnera. Okrem toho Fico priznal, že na letnej dovolenke v Grécku prekonal COVID-19, ktorý označil za „strašnú chorobu, strašnú“ (ktorú inak verejne bagatelizuje a odmieta podporiť vakcináciu), sfalšoval svoj PCR test a keď mu z kancelárie ukradli 50-tisíc eur v hotovosti a zlaté mince, krádež nenahlásil na polícii, aby nemusel vysvetľovať pôvod tohto majetku.

Hoci už len na základe uvedeného vznikli dohady o spáchaní niekoľkých trestných činov (ovplyvňovanie svedkov, nenahlásenie trestného činu, zneužívanie právomoci verejného činiteľa) a zo strany koaličných politikov padli aj trestné oznámenia, vzhľadom na okolnosti vzniku nahrávky nemusia byť nič platné. Oficiálna verzia orgánov činných v trestnom konaní totiž znie, že tajné videozáznamy a odposluchy vznikli za účelom prešetrovania iného trestného činu súvisiaceho s pytliactvom a dôverné rozhovory Fica a kol. boli nahrané len náhodou.

Táto verzia je všeobecne spochybňovaná a vzácna zhoda je aj na tom, že únik takýchto záznamov z prebiehajúceho vyšetrovania je problematický. Nahrávky tak ešte môžu byť vyhodnotené ako dôkazový materiál, ktorý vznikol nezákonne.

Aj v prípade, že by neboli použiteľné v trestnom konaní, však v mnohom približujú svet Ficovho okolia a jeho vnútorné vzťahy: zachytený nie je len Gašparov a Parov rozhovor o likvidácii špeciálneho prokurátora Daniela Lipšica, ale aj ich vulgárne komentáre na adresu Roberta Kaliňáka či Ficove ponosy na to, že sa generálny prokurátor Maroš Žilinka izoluje a komunikuje len smajlíkmi.

Smer-SSD avizoval, že sa naďalej bude pokúšať o dosiahnutie predčasných volieb — a to iste nie len prostredníctvom referenda. Je otázne, ako budú pokračovať rozbehnuté vyšetrovania (viaceré vznesené obvinenia zrušil práve generálny prokurátor Žilinka), je však veľmi pravdepodobné, že Ficovou núdzovou brzdou bude Boris Kollár (Sme rodina).

Nie nepravdepodobným scenárom je to, že by v priebehu budúceho roka vláda padla na hlasovaní spojenom s vyslovením nedôvery vláde. Premiér Eduard Heger možnosť takéhoto hlasovania nevylúčil. Kollár totiž vytrvalo blokuje všetky veľké reformy, ku ktorým sa jeho koalícia zaviazala ako v programovom vyhlásení vlády, tak aj v pláne obnovy: sľubuje, že nepodporí reformu súdnej mapy, zdravotníckej siete ani národných parkov — a to ešte nehovoriac o nejasnom stanovisku k reforme školstva a ďalších sporných zákonoch, okrem iného aj úpravy či zrušenia takzvaného „paragrafu 363“, ktorý generálnemu prokurátorovi umožňuje zrušiť už vznesené obvinenia.

Inou alternatívou je Kollárov odchod alebo vylúčenie z koalície, ktorej by tak ostala len veľmi krehká parlamentná väčšina. Sme rodina však takmer nemá čo stratiť: blokovaním reforiem sa môže falošne prezentovať ako hlas regiónov a na rozdiel od ostatných koaličných strán nevylučuje vládu ani s Ficom, ani s Pellegrinim, skôr naopak.

Pre Kollára by tak vystúpenie z koalície so sprievodným gestom položenia hlavy na klát v záujme „obyčajných ľudí“ mohlo byť veľmi výhodným politickým obchodom. Pomery na šachovnici by sa tak opäť výrazne zmenili a „kráľ“ v defenzíve by mohol prejsť do protiútoku a pristúpiť k odplate, ktorú otvorene sľubuje už nielen politikom, ale napríklad aj sudcom. Na pomoc si prizýva ako Roberta Kaliňáka, ktorý sa z aktívnej politiky stiahol, ale aj len čerstvo z väzby prepusteného policajného exprezidenta Tibora Gašpara.

Neobyčajná húževnatosť Roberta Fica, jalová vláda Eduarda Hegera a dosiaľ najvážnejšia pandemická situácia vytvárajú predpoklady, že „Gorila 2“ nijaké politické zemetrasenie nevyvolá. Záznamy z poľovníckej chaty expremiérovi určite nepomôžu, ale nemusia mu ani nijak zásadne ublížiť: všetko bude závisieť od toho, či budú nahrávky použiteľné ako dôkazový materiál a či sa aspoň niektoré z podozrení zo spáchania trestného činu podarí preklopiť do obvinenia a doviesť pred súd.

Čo sa týka voličských preferencií, nijakých drastických škôd sa Smer-SSD nemusí obávať, skôr naopak: Robertovi Ficovi ako najaktívnejšiemu politickému odbojárovi proti aktuálnej vláde sú jeho sympatizanti ochotní odpustiť azda všetko, kým v ňom vidia nádej na koniec aktuálnej štvorkoalície. Za rastúcou podporou Ficovej strany by sme nemali vidieť to, že práve ona je pre ľudí vytúženou zmenou: pre nezanedbateľnú časť verejnosti je skôr baranidlom, ktoré by mohlo preraziť cestu k predčasným voľbám.

Po nich by síce mohla prísť stabilnejšia vláda, ale ani to nie je nevyhnutne dôvodom na radosť, ako hneď po posledných voľbách zistila — perspektívne rastúca — časť českých voličov. Potácanie sa medzi pseudo-sociálnymi biznisovo-politickými spolkami, chronicky fragmentarizovanou stredovou pravicou a neoľudákmi všetkých straníckych príslušností tvorí aj pri prípadných predčasných voľbách naozaj úbohý horizont možností.

Ak by aj spektákel vyvrcholil tým, že by sa Fico do šachmatu skutočne skôr či neskôr dostal, prinieslo by to jeho odporcom z radov politikov, médií aj verejnosti nepochybne silné zadosťučinenie, ale na štrukturálnych predpokladoch pre — hoci aj „dobrú“ — oligarchickú vládu by to nič nezmenilo. Apatii voličov či ich protestným hlasom reakčným silám sa tak nemožno diviť. Či ich politická reprezentácia presadzuje cudzie partikulárne záujmy skryto alebo otvorene, výsledok je vždy rovnaký: rozdiel je len v dávke cynizmu.

Nedôvera v možnosť skutočnej zmeny zákonite ústi v zastretie fundamentálnych spoločenských rozporov a premenu politiky v spektákel, ktorý je dokonale kompatibilný s heslom „čím horšie, tým lepšie“. Časť verejnosti sa preto celkom otvorene hlási ku gaunerom, ktorých — eufemisticky povedané — morálne poklesky a protiprávne prešľapy prispievajú k vyostrovaniu politicko-spoločenského antagonizmu a smerujú k veľkému tresku.

Robertovi Ficovi sa darí budovať — a vo svoj prospech zneužívať — solidaritu ľudí, ktorí sa buďto cítia byť v pozícii štvanej zveri ako on sám, alebo sú do pozície horších ľudí či nepriateľov vytláčaní mediálnym diskurzom. Nezanedbateľným atribútom Ficovej pretrvávajúcej politickej relevantnosti je aj jeho lojalita k „svojim ľuďom“, ktorá má inú kvalitu než napr. servilnosť poslaneckého klubu OĽaNO voči Igorovi Matovičovi, a pred časťou verejnosti dodáva Ficovi vzácnu auru človeka, ktorý „svojich“ ani v ťažkých časoch nezradí a neopustí, hoci macošským postojom k svojmu vlastnému elektorátu za jednofarebnej vlády Smeru-SD v rokoch 2012 — 2016 nepriamo dokázal pravý opak.

V období, kedy sú ľudia ochotní obetovať svoj vlastný život, len aby nezradili svoj tábor nezaočkovaných a nepristúpili na odporúčania a pravidlá establišmentu, ktorý už predtým mnoho ráz zradil ich, by sme tieto aspekty popularity — nielen ekonomicky — skorumpovaných a reakčných politikov nemali podceňovať. Je na posúdení orgánov činných v trestnom konaní, ako nahrávky spracujú a či bude vyvodená adekvátna trestnoprávna zodpovednosť: vynášať takéto rozsudky nemajú médiá, politici a ani dav.

Čo sa však politickej roviny týka, z pretrvávajúcej popularity politikov ako je Robert Fico, Andrej Babiš a mnohí ďalší si možno vyvodiť tri závery: buďto demokracia ako „to najlepšie, čo k dispozícii máme“ nefunguje, buďto funguje až príliš dobre a len zákonite zrkadlí príslušnú spoločnosť, alebo je najvyšší čas a možno posledná príležitosť ju vyskúšať naozaj.