Ján Púček: Niečo dedíme a mali by sme to odoslať ďalej

Tretí festivalový večer Mesiaca autorského čítania predstavil slovenského prozaika Ján Púčka. Čítal fragmenty zo svojich knižiek Kameň v kameni a Okná do polí, ktorými českým divákom priblížil atmosféru slovenskej dediny a (malo)miest 20. storočia.

Martina_janotov_

Martina Janotová

06.07.2014 12:00

Ján Púček

Pucek2

Narodil sa v 1987 v Liptovskom Mikuláši. Vyštudoval Hotelovú akadémiu v Liptovskom Mikuláši a dramaturgiu a scenáristiku na Filmovej a televíznej fakulte VŠMU v Bratislave. Píše filmové scenáre, prózu (Kameň v kameni, 2012; Okná do polí, 2013) a poéziu (v antológii Haiku, haiečku, haiku zelený, 2011). „Púčekov rozprávač je nostalgický, no nie je primárne zameraný na minulosť, nechce ju za každú cenu prekryť idealizujúcim nánosom, bráni sa tomu humorom a jemnou iróniou. Nostalgia sa tu aktivizuje inak – ako priestorový fenomén,“ napísal Radoslav Passia.

Ján Púček pochádza z Liptovského Mikuláša, vyštudoval filmovú dramaturgiu a scenáristiku na VŠMU v Bratislave. Bol ocenený Cenou Ivana Kraska za prózu Kameň v kameni a Cenou Tibora Vichtu za scenár Keď kvitnú koľajnice. Napriek tomu oplýva skromnosťou a bázňou k tradíciám, z ktorých jeho tvorba vychádza.

V priestore súčasnej slovenskej literatúry má vaša tvorba špecifické miesto. Ako by ste ju charakterizovali?
O tomto postavení som sa dozvedel až z literárnych kritík. Dokonca moja tendencia ku klasickej próze je vlastne experimentom. Na jednej strane ma to potešilo, na druhej mi ani nenapadlo, že to niekto bude takýmto spôsobom čítať. Do tohto výsostného postavenia som sa teda nevymedzil sám, ale bol som vymedzený. Buď to budem akceptovať, alebo budem hromžiť. Takže zatiaľ to akceptujem.

Ján Púček: Tendencia ku klasickej próze je dnes už temer experimentom. Foto David Konečný

Ako by ste svoju tvorbu charakterizovali vy sám? 
Ja ju pre seba v súkromí pomenúvam ako úprimnú tvorbu. Tým nechcem povedať, že je tu aj neúprimná tvorba. Píšem to, čím žijem a neviem si predstaviť, že by som to robil nejako inak. Úprimná nie je síce najvhodnejšie slovo, ale sám pre seba si ju charakterizujem takto.    

Z vašich textov cítiť, že máte vzťah k slovenským tradíciám, kultúre a histórii. Čo pre vás hodnoty znamenajú?
Pod slovenskými tradíciami si človek väčšinou predstaví folklórny festival vo Východnej. Lipnem nie až tak na týchto tradíciách, ale na tom, aby sme si na tomto svete pamätali aj to, čo sme nezažili. To je jediná možnosť, vždy to tak bolo a vždy aj bude – v priestore internetu a neviem čoho všetkého – že ľudská pamäť je najspoľahlivejšie médium. Niečo dedíme a mali by sme to odoslať ďalej. Takýmto spôsobom rozmýšľam a snažím sa to aj napĺňať. 

Máte medzi svojimi súčasníkmi autorov, ktorých považujete za tvorcov s rovnakými postojmi, názormi?
Nie je ich práveže veľa, dokonca by sa dali spočítať na prstoch jednej ruky. V podstate moji rovesníci a súčasníci vychádzajú vo svojej tvorbe z úplne iného prostredia. Je to vlastne taktiež úprimná tvorba, keď si uvedomím, že vychádzajú zo svojho spôsobu života. Keď je niekto každý druhý deň na inom mieste zemegule, tak je pochopiteľné, že tá ich tvorba je úplne iná ako moja, ktorá vychádza z našich koreňov. Tohtoročný mladý debutant, básnik Peter Prokopec tiež vychádza z týchto koreňov, tradícií a nehanbí sa za autorov, od ktorých sa učil. Niektorí sa za to hanbia, že sa od niekoho učili, ale veď každý sme sa od niekoho učili. Myslím, že on pochopil, že prihlásiť sa k svojim učiteľom nie je žiadna hanba.

Učil váš Dušan Dušek. Veľa kritikov vás charakterizuje ako „mladého Dušeka“. Čo vo vás toto prirovnanie evokuje?
Keď už niekto potrebuje mať takto zaškatuľkované veci, potrebuje tieto prirovnania – veď ono to možno sú aj potrebné barličky, bez ktorých je človek labilný – a prirovná ma k Dušekovi, tak nadviažem na predošlú odpoveď. Jednak je to môj učiteľ, ktorý ma učil literatúru na dramaturgii a scenáristike, ale učil som sa od neho aj ako od autora, prozaika. To je niečo, čo by som ťažko poprel a ťažko z toho vycúval, len možno to netreba hovoriť až tak nahlas.

Boli by ste radi, keby ste mohli pokračovať v jeho šľapajách? 
Jeho cesta je inšpirujúca hlavne v tom, že celý život neopustil slobodné povolanie a vždy sa nejakým spôsobom dokázal uživiť tým, čo ho bavilo. Aj keď potom odišiel učiť na vysokú školu, zasa robil len to, čo ho bavilo. Ak by som zobral túto otázku z tejto strany, áno, veľmi rád by som išiel po tejto vyšliapanej cestičke.

Akých slovenských autorov by ste odporučil českým čitateľom?
Práve teraz prichádzajú dni, konkrétne 4. júl, keď jednak v Amerike je Deň nezávislosti, ale zároveň by sa tohto roku sedemdesiatky dožil Ivan Laučík. Je to jeden z ďalších mojich učiteľov, hoci som ho nezažil živého, ale naučil som sa od neho veľa. Myslím si, že zo slovenských autorov 20. storočia je najeurópskejší a najsvetovejší v tom, že jeho veci sú veľmi osobné aj univerzálne  zároveň. V posledných dňoch naňho často myslím, lebo spracúvame korešpondenciu Osamelých bežcov – literárnej skupiny, ktorej bol členom –, ich vzájomné listy za štyridsať rokov existencie skupiny. Jeden z Osamelých bežcov bude aj na Mesiaci autorského čítania v druhej polovici júla – Ivan Štrpka. Ak by som teda mal odporučiť jedno meno, určite Ivan Laučík.

Vyštudovali ste scenáristiku na VŠMU. Chceli by ste sa aj naďalej venovať filmovej tvorbe a písaniu scenárov?
Keby prišla taká možnosť, no zároveň sa nepodliezať a nepodliezť určité svoje nastavenia do života a do tvorby vôbec, tak by som bol veľmi rád, ak by sa aspoň raz za desať rokov niečo pošťastilo. Ale určite by som to nechcel robiť za každú cenu, ako to možno niektorí robia. Dostanú sa do seriálového kolotoča a v podstate prihliadajú len na to, aby bol divák spokojný. Myslím si, že spokojný by mal byť najmä tvorca sám so sebou. Ono si to už svojho diváka nájde. Tí najväčší režiséri na diváka až tak nemysleli. Niežeby nerobili filmy pre divákov. Nerobili ústupky, ktoré, samozrejme, sú do určitej miery potrebné, lebo film je masové médium a pozerá sa hromadne – nie je to ako knižka, ktorú si číta človek sám – avšak existuje hranica, ktorá by sa podľa mňa nemala prekročiť.
   
Začínali ste ako poet, postupne ste prešli k písaniu krátkych prozaických textov, poviedok. Vidíte v tom nejakú osobnú vývojovú linku? 
Nebolo to v podstate tak, že som od poézie prešiel k próze. V tom období, keď som písal poéziu, písal som aj prózu. Asi som vtedy mal viac času. Ešte mi do toho nevstupovalo filmové písanie, ktoré na svojej škole musím absolvovať. Dnes už nepíšem poéziu, pretože si na ňu netrúfam. Tie krátke riadky vyzerajú tak jednoducho, no práve v tom je to zložitejšie a náročnejšie. Musel by som sa úplne inak nastaviť. Prišiel som do určitého bodu, v ktorom som si musel vybrať, lebo jedno aj druhé podľa mňa potrebuje úplne iné nastavenie mysle a všetkých orgánov potrebných k písaniu. 

Teraz ste teda nastavený skôr na prozaickú tvorbu? 
Áno. Mnohí mi to vyčítajú alebo len spomenú a akceptujú, že moje texty sú vlastne také básne v próze.

Získali ste prémiu Ceny Ivana Kraska a 1. miesto v kategórii Debut roka v ankete Knižnej revue za knihu Kameň v kameni a Cenu Tibora Vichtu za scenár Keď kvitnú koľajnice. Čo pre vás tieto ocenenia znamenajú?
Každé toto ocenenie poteší, lebo sa s ním spája aj nejaké finančné ohodnotenie. To poteší autora a jeho účet v banke. Tie ceny sa však viažu hlavne ku konkrétnym dielam, za ktoré autor môže cítiť určitú satisfakciu. To, čo spravil, za niečo stojí a rozhodli o tom nestranní pozorovatelia. Toto ale nie sú práve kategórie, v ktorých by výsledky boli presne merateľné ako v behu na sto metrov. Niekedy som z toho v rozpakoch, či je to pridaná hodnota k tej knižke alebo nie. Keby sa to dalo odvážiť na nejakých váhach, vtedy by to bola možno väčšia satisfakcia. 
 

A co si myslíte vy? Diskuse (0 příspěvků)

Pro vložení příspěvku musíte být zaregistrováni a přihlášeni.