Komunálne voľby v Turecku potvrdili mimoriadne silnú politickú polarizáciu. Krajina je rozdelená na dve polovice: vládnucu nacionálno-náboženskú, neoliberálnu AKP (Strana spravodlivosti a rozvoja), a heterogénny opozičný tábor. Vo svojom prejave bezprostredne po voľbách premiér Recep Tayyip Erdoğan interpretoval dobrý volebný výsledok AKP ako mandát na umlčanie opozície.

AKP získala 45,6 percenta hlasov, čo je o 7 percent viac ako v predchádzajúcich komunálnych voľbách, ale o niečo menej ako v posledných celoštátnych voľbách. Udržala si aj sporné veľkomestá Istanbul a Ankaru. Rozdiel, s ktorým vyhrala nad hlavným opozičným kandidátom v Ankare, však bol veľmi malý.

Centristická kemalistická CHP (Republikánska ľudová strana) zvýšila podiel svojich hlasov z 23,7 na 27,9 percenta a udržala si silné pozície v egejskej oblasti. Ultranacionalistická MHP (Strana národného hnutia) mierne znížila svoje zisky na 15,2 percenta a BDP (Strana mieru a demokracie), čo je strana so silným kurdským pozadím a so silným ľavicovým prúdom, získala 5,87 percenta hlasov, veľmi sa jej však darilo v juhovýchodnej časti krajiny.

Vďaka silnej mobilizácii bola volebná účasť veľmi vysoká. Volebný deň poznačilo viacero násilných stretov. Počas sčítavania hlasov došlo k masívnym výpadkom elektriny. Opoziční politici obvinili vládu z manipulácií.

Popri sociálnych protestoch a nepríjemných korupčných škandáloch si Erdoğan urobil z volieb plebiscit o svojej osobe. Obvinil domáce aj zahraničné sily z toho, že sa proti nemu spikli. Jazyk volebnej kampane AKP bol silne nacionalistický. Volebné plagáty AKP vyzdvihovali „veľký národ — veľkú silu“ a ilustrovali tento slogan fotografiou Erdoğana.

Táto nacionalistická kampaň bola vylučujúca — viedla sa proti nesunnitským náboženským menšinám (napr. proti alevitom) a proti Kurdom. Svojím spôsobom sa tým prejavuje skôr defenzívna pozícia AKP v týchto voľbách. V minulosti bol bola stredobodom jej kampane „stabilita“. Stabilita ako volebný slogan však už nie je možná. Stabilita sa pominula.

V máji vypukli protesty, ktoré vyvolal kontroverzný projekt výstavby na symbolickom námestí Taksim a priľahlom parku Gezi v Istanbule. Po rozsiahlom policajnom zásahu sa prvotný protest zmenil na všeobecnejší protest proti autoritárskym tendenciám vlády AKP a rozšíril sa do mnohých tureckých miest. Do protestov sa zapojili rôzne sily — odbory, feministky, tureckí a kurdskí nacionalisti, mnohí laici a nový, zatiaľ relatívne malý prúd protikapitalistických moslimov.

Erdoğanova vláda reagovala na protest silnými politickými represiami. Pamiatka na protest a represie je ešte stále veľmi živá. V istanbulskom Beşiktaşi, kde si opozícia drží silné postavenie, obrovský banner s fotografiami osôb zabitých počas policajných represií viditeľne pripomínal obete vládnej reakcie na spoločenské protesty.

Keď pred niekoľkými týždňami zomrel 15-ročný chlapec, ktorého cestou do pekárne vážne zranil policajt nasadený na potlačenie nepokojov, do ulíc mnohých tureckých miest opäť vyšli tisíce ľudí.

V dôsledku protestov sa už existujúce trhliny v rámci AKP prejavili naplno. Erdoğan od začiatku zaujímal mimoriadne agresívny postoj voči protestujúcim, kým ostatní zostali trochu zmierlivejší. Príčinou rozkolov v radoch AKP bola aj zahraničná politika, najmä postoj voči Izraelu, ale aj voči vojne v Sýrii. V rámci vládnej strany Erdoğanov tábor vystupoval proti tajne fungujúcej sieti ľudí z okolia Fethullaha Gülena, ktoré je sunnitským ekvivalentom pravicovej katolíckej siete Opus Dei.

Kádre z Gülenovho spoločenstva získali kľúčové posty v štátnom aparáte, najmä v polícii a v súdnictve. Sú považovaní za kľúčových aktérov politických súdov vedených proti vysokým vojenským hodnostárom, kemalistickým intelektuálom a ďalším protivníkom vlády AKP.

Keď Erdoğan vystúpil proti jednému z ekonomických pilierov Gülenovho spoločenstva, súdnictvo odhalilo korupciu na vysokých miestach. Pre obvinenia z korupcie museli odstúpiť viacerí ministri. Erdoğanova vláda reagovala čistkami v súdnictve aj v polícii. Bezpečnostná polícia bola presunutá spod ministerstva vnútra pod úrad premiéra.

Parlamentná väčšina AKP schválila zákony, ktoré umožňujú silnú kontrolu internetových médií a sociálnych sietí, na ktorých by sa mohli objaviť nežiaduce informácie z hľadiska vlády. Vláda konala rýchlo. Twitter bol prvým komunikačným kanálom, ktorý (dočasne) odstavili.

Nestabilitu vyvolala aj zahraničná politika AKP. V sýrskej vojne sa AKP aktívne postavila na stranu Moslimského bratstva. Assadova vláda sa však ukázala oveľa pružnejšia ako Erdoğan predpokladal, a západné štáty sa už — v rozpore s nádejami vlády AKP — začali menej prikláňať k otvorenej intervencii do Sýrie. Na veľké zdesenie AKP ľavicové kurdské sily vytvorili de facto autonómnu zónu v severnej Sýrii.

AKP sa otvorene postavila na stranu Moslimského bratstva aj v Egypte. Zosadenia Muhammada Mursího, ktorý bol zvolený za prezidenta na kandidátke Moslimského bratstva, bolo veľmi vážnym zahraničnopolitickým neúspechom AKP. Regionálna politika AKP sa tak ocitla v troskách.

Ekonomická zraniteľnosť predstavuje možno najväčšiu starosť pre vládu AKP, keďže jej hlavným legitimizujúcim faktorom bol hospodársky rast. Rast bol vysoko závislý od silného rastu úverov, realitného trhu a prílevu zahraničného kapitálu. Výrobná základňa krajiny je narušená. Deficit bežného účtu v r. 2013 dosiahol 8 percent HDP, čo výrazne prekračuje kritickú hodnotu. Turecká ekonomika je vysoko zraniteľná voči zvratu kapitálových tokov.

Bezprostredne po komunálnych voľbách premiér Recep Tayyip Erdoğan dal jasne najavo, že obrovské napätie chce riešiť ďalším pritvrdzovaním. Politická polarizácia vzrastie ešte viac.

Text vychází v rámci projektu Kritická ekonomie, jehož je Deník Referendum partnerským médiem.