Prvýkrát v živote vidím obojživelník. Do minulého piatku to bolo iba slovo z čias studenej vojny, atrapa z vojenského televízneho magazínu „Azimut“. Sedia na ňom policajti a vojaci. Majú zablatené reflexné vesty a trojdňové brady, proti predpisom. Dunaj ich premenil na hipsterov.

Jeden z nich fajčí fajku. Prejav formálneho odporu proti živelnému rozpadu foriem. Hasiči s vyťahanými trakmi, Budišskými a horalkami vo vaku odchádzajú na nočnú službu pod hrad. Čerpanie vody a jej striekanie do Dunaja sa mení na liturgickú neurózu. Ako čakanie na Poseidona pri Eurovei tisícmi uctievačov. Načerpať, preliať, vrátiť do Dunaja. Koľko litrov ho upokojí?

Morava má reverzný chod. Hlavná frontová línia, kde nie je hrádza ani val, alebo aspoň vyvýšenina, začína za Kadlečíkom. Stoja tu autá, na nich vodné delá, za nimi požiarnici. Hasia vodu, krstia Dunaj jeho nevlastnými vodami. Cesta od Riviéry- reštaurácie špecializovanej na kary a stretávky- pod hrad ,sa zmenila na prítok Karlovky. Nastupujeme do vojenskej Tatrovky. Tma a vlhkosť. Deportujú nás? Fakultatívny výlet proti prúdu, do Srdca temnoty. Za Kurtzom. O tretej ráno zmietla všetko prívalová vlna. Opustené autá, nepriviazané člny s nápisom polícia. Vrecia s pieskom plávajú vo vode ako sáčky s koksom, ktoré nestihol díler pri razii spláchnuť v hajzli. Kapitulácia bez prímeria.

„Vážení občania, kyvadlová doprava nebude vzhľadom na situáciu premávať." Návrat do 2002, keď nechali Devín bez vody, bez energie, keď si nás obzerali z vrtuľníkov stokrát za deň a sestra bola "vyslaným spravodajcom rádia Twist", keď nebolo jedlo a začínali sme smrdieť. Skurvení Bratislavčania si to aj tak zaslúžia.

Vyšiel som pri dúbravskom kostole, ráno po ôsmej, po 40 minútach chôdze. Psíčkari a joggeri si ma obzerajú ako úchyla. Večer už Tatra jazdí. „Chlapci sa včera trochu báli, je vyššia voda, musíš ísť pomaly, aby ti nevošla do motora.“ Ľudia sa fotia, fotia seba, ostatných, seba s ostatnými, turistov na plošine pod Dlhými dielmi, ktorí fotia nás. Tam, kde je cesta širšia a voda nižšia, sa míňame s Tatrou plnou hasičov- vzájomne sa odfotíme. Vyzeráme ako mexickí ilegáli vo federálnom policajnom voze. Nerozprávame, fotíme. Voda je nad kolesá. Smrad, strach a hluk vody, rozpad foriem, hranica medzi riekou a súšou zmizla. Čo ak to tak ostane? Niekto vystupuje.

„Musíme ísť pomaly, je to proti prúdu.“ Kto šoféruje? Kto vyložil rebrík, naložil dievča s dieťaťom priviazaným na hrudi, ustrašeného labradora? Vidím ich cestou, v autách, pri debničkách s vodami. Nemôžu si odpočinúť, buzerujú ich ministri, premiér, musia stáť aj po návrate z frontu, nemôžu si sadnúť na špinavý chodník pred Vodárňami, dať si cigu a kávu. Čakajú kým protokol odíde, Spektákel chce, aby boli vzornými záchrancami. Obrazy spolupatričnosti sú patetické. Vďaka tomu sme ale schopní zbaviť sa vlastnej morálnej sebaštylizácie. Veríme, že sme dobrí. A veľkorysí.

Toto je jeho štvrtá záplava. Vie ako chytiť topiacu sa srnu, naložiť deti tak, aby sa nemuseli pustiť rodičov, hovoriť so psami, vyhodiť basu minerálok na korbu bez toho, aby sa fľaše rozleteli. Občas zapíska, vojak na streche dá pokyn, auto zastaví. Nevystupuje po rebríku. Zoskakuje. Vytiahne z vody drevenú lištu, „Bereme ju,“ zakričí. „Na čo vám to je?“ Vojak Slezák je v službe tretí deň. „V piatok nás odvelia do Komárna.“ Bar v Devíne, zvyčajne prázdny, má plno.